Slovensko má morálnu a historickú povinnosť podať Bielorusom pomocnú ruku

Situácia po zrejme zmanipulovaných voľbách v Bielorusku sa stala jednou z hlavných tém posledných dní. Spoločenský nepokoj a frustrácia Bielorusov z viac ako 26-ročného vládnutia prezidenta Alexandra Lukašenka si dokázala získať pozornosť celého sveta.

Desiatky tisíc ľudí v uliciach, viac ako šesťtisíc zatknutých, dokonca ani zatknutí novinári a únos hlavnej opozičnej kandidátky neboli však dostatočne relevantnou skutočnosťou pre európskych lídrov. Do festivalu prázdnych deklarácii a ešte prázdnejších činov sa, bohužiaľ, zapojilo aj Slovensko.

Paradoxom je, že bez silnej a nádej prinášajúcej podpory západných krajín udalosti roku 1989 na Slovensku, aj v celom východnom bloku by mohli vyzerať úplne inak.

Ľahostajná Európa

Európske krajiny neprekvapili svojimi reakciami na bieloruskú povolebnú krízu. Roky paktovania s posledným diktátorom Európy s naivným očakávaním demokratizácie režimu priniesli svoje nešťastné následky.

Z rádu štandardných a nič prinášajúcich vyjadrení z všeobecnej predlohy sa do popredia dostala iba malá skupinka krajín s Poľskom a Litvou na čele. Práve tieto dve krajiny, ktoré majú silné historické a kultúrne väzby na Bielorusko, sa dokázali voči Lukašenkovým praktikám silno ohradiť a zároveň sa posunúť aj k reálnym činom.

Zatiaľ čo Poľsko vyvíjalo tlak v Bruseli na organizáciu mimoriadneho európskeho samitu, Litva už začala prípravy na prijatie politických utečencov a vyzvala na nové prezidentské voľby. Práve otázka postoja k protestom v Bielorusku bola prijatá v oboch krajinách za celospoločenský konsenzus.

Diplomatický nátlak Poľska, Litvy a iných krajín pri baltskom pobreží však nepriniesli očakávané následky. Namiesto mimoriadneho samitu bude téma Bieloruska rozoberaná na krátkom videozasadaní šéfov zahraničia, kde bude len jednou z troch tém.

Objavila sa aj myšlienka obnovenia európskych sankcií. Jestvujú však pochybností, nakoľko je na ich realizáciu vôľa na západe a juhu kontinentu, ktorý nemá záujem o ďalšiu konfrontáciu s Minskom a jeho moskovským spojencom.

Matovič uprednostňuje mačacie videá

Do pelotónu šablónových vyjadrení sa veľmi rýchlo zapojilo aj Slovensko. Stanovisko prezidentky Zuzany Čaputovej svojou dĺžkou a tónom by mohlo byť skôr reakciou na udalosti v despotickej africkej krajine vzdialenej tisíce kilometrov – a nie reakciou hlavy štátu na bezprecedentnú udalosť pred prahom našich dverí.

Premiér Igor Matovič sa ani nesnažil verejne reagovať na bieloruské udalosti a v čase brutálneho potlačenia protestov sa radšej venoval natáčaniu mačiek. Od predsedu parlamentu Borisa Kollára zatiaľ nezaznelo ani jediné slovo.

Zdá sa teda, že najvyšší slovenskí ústavní činitelia sú veľmi ďaleko od myšlienky podniknúť v danej veci účinné zahraničnopolitické kroky.

Obraz Slovenska čiastočne zachraňuje šéf rezortu zahraničia Ivan Korčok. Napriek veľmi štandardnej úvodnej reakcií na udalosti v Bielorusku vo svojom štvrtkovom videu zdôraznil tvrdosť svojho stanoviska a vyjadril podporu obnoveniu sankčného mechanizmu.

V piatok počas videokonferencie európskych šéfov zahraničia padne rozsudok, ktorý možno rozhodne o ďalšom vývoji situácie v Bielorusku. Otázkou však zostáva, či západné krajiny Únie budú solidárne v hájení existenčných záujmov východu, tak ako bola východná časť únie solidárna s uznaním venezuelského prezidenta Juana Guaidoa.

Čo naša historická pamäť?

Bez silnej podpory od svetových lídrov ako boli Ronald Reagan, Margaret Thatcherová alebo Ján Pavol II. by pád komunistického režimu v Československu mohol vyzerať úplne inak. Je historickou povinnosťou Slovenska Bielorusku pomôcť. 

Práve symbolická, ale aj praktická podpora európskych a amerických lídrov umožnila mierovú transformáciu nášho regiónu. Rovnakú mieru podpory a uznania potrebuje aj Bielorusko v roku 2020. Kľukatá a náročná cesta od pádu Sovietskeho zväzu priviedla Bielorusko do bodu autokracie, ktorá sa snaží zničiť aj posledné zvyšky bieloruskej kultúry, jazyka a identity.

Slovensko samotne nedosiahne prielom v podpore demokracie v Bielorusku. Ale je potrebné si pamätať, že aj Slovensko v dobe núdze a strasti dostalo pomocnú ruku a je našou povinnosťou podať ju aj tým, ktorí to potrebujú.