Slovensko už desaťročia rieši rozvoj zaostalých regiónov a nerovností v rámci nich.  Snažíme sa modernizovať cestnú infraštruktúru, zvýšiť rýchlosť železníc aj internetu, cez stimuly prilákať investorov do priemyselných parkov roztrúsených na okrajoch odľahlých okresných miest a mestečiek a udržať, ale aj vytvoriť nové pracovné príležitosti v tom či onom regióne. Navyše chceme byť čo najbližšie k občanovi. Aby nemal ďaleko na súd, do nemocnice, a ideálne ani na vysokú školu. Tá nám každoročne zabezpečí dostatok magistrov, alebo aspoň bakalárov, ktorí nebudú nútení odísť za prácou mimo svojho rodného regiónu.
Výsledkom tejto politiky ale je, že odliv mozgov ale aj šikovných a pracovitých rúk zo slovenských dolín do zahraničia, v lepšom prípade do Bratislavy a Košíc, pokračuje a regionálne rozdiely pretrvávajú alebo dokonca narastajú. Podľa nedávnej analýzy OECD, sa regionálne ekonomické rozdiely na Slovensku od roku 2000 prehĺbili. Bratislava disponuje suverénne najvyššou produktivitou práce v krajine a jej HDP na obyvateľa je v súčasnosti takmer 3,3-krát vyššie ako na východnom Slovensku. SR sa tak v rámci OECD pravidelne radí medzi krajiny s najhlbšími regionálnymi rozdielmi.

Vzdialenosť nezomrela

„Vzdialenosť je mŕtva“ je názov knihy úspešnej britskej ekonómky a novinárky Frances Cairncross vydanej koncom deväťdesiatych rokov, v čase keď internetovú bublinu poháňala revolúcia v komunikácii. Internet, a najmä web, odstránil fyzickú vzdialenosť a umožnil ľuďom navzájom komunikovať spôsobom nezávislým od miesta, kde žijú. Avšak internet ani aktuálna pandémia neodstránili túžbu a potrebu ľudí fyzicky sa stretávať.
Ak je téza o „smrti vzdialenosti“ pravdivá aj v kontexte regionálneho rozvoja, takzvaná globálna kreatívna trieda by mohla v pohode zotrvať v rodných regiónoch bez ohrozenia svojho príjmu, kreativity či kvality života. Dáta posledných desaťročí ale jasne ukazujú, že slovenskí, európski, či indickí počítačoví experti, vedci, inovátori, kreatívci a umelci – t.j. top talent a novodobí argonauti – sú naďalej fyzicky priťahovaní do svetových metropol a inovačných centier.

Motorom pokroku sú mestá

Naše aktuálne vnímanie prosperity je ovplyvnené históriou a politikou úspešných krajín. Skutočnosť je ale taká, že ťahúňom tvorby bohatstva, obchodu, pokroku, nových vedeckých objavov ale aj kultúry boli a sú prednostne mestá, nie štáty, či národy. Existuje množstvo dôkazov o tom, ako mestská koncentrácia praje pokroku a prosperite. Počet patentov s koncentráciou obyvateľov rastie exponenciálne – napr. ďalších milión obyvateľov pridá počet patentov nielen proporčne, ale ešte o 20 percent viac – ale koncentrácia talentu súvisí aj so zvyšovaním produktivity, životnej úrovne, udržateľnosti a so znižovaním  chudoby.
Dá sa očakávať, že trend miest ako motora pokroku nevyhnutného na ďalší rast životnej úrovne, bude v budúcnosti naberať na sile. Dôvodom je pokračujúci vzostup tzv. nehmotnej ekonomiky založenej nie na výrobe materiálnych statkov, ale na tvorbe a manipulácii nehmotného obsahu (predstavme si napr. dizajn, software, či technologické patenty). Ten tvoria vysoko kvalifikovaní pracovníci, ktorí sú žiadaní dnes viac ako kedykoľvek v minulosti a sústredení v mestách. Práve tento typ zamestnancov, či podnikateľov, nebol nikdy rovnomerne rozptýlený po všetkých regiónoch. Kognitívna elita sa vždy sústredila okolo (fyzických) inštitúcií akými sú univerzity, výskumné laboratória, či finančné domy. Väčšina súčasných prosperujúcich oblastí poskytuje hmatateľný dôkaz o pokračujúcom jednosmernom toku talentu z regiónov do miest. Východné aj západné pobrežie USA, či európske metropoly typu Paríž, Londýn, Mníchov, Berlín, Miláno či blízka Viedeň a Praha stále dokážu pritiahnuť tisícky technológov, vedcov, či kreatívcov, pre ktoré sú top firmy ochotné zotrvať v tých najdrahších globálnych metropolách a nepremýšľajú nad znížením svojich nákladov presunom do menších miest či na vidiek.

Nedokončená urbanizácia

O SR aj my sami s obľubou hovoríme, že je provinčné. Predvojnové Československo patrilo k vyspelým krajinám sveta, no nebolo to vďaka slovenskému priemyslu. Východná časť spoločnej republiky bolo prevažne agrárna. Výrazný nástup priemyslu na Slovensku nastal až v povojnovom období. Výstavba veľkých priemyselných komplexov išla ruka v ruke s masívnou urbanizáciou krajiny, ktorá tak počas desaťročí čiastočne dobehla vyspelý západný svet, kde sa výraznejšia urbanizácia začala už o storočie skôr.
SR dnes v rámci OECD patrí ku krajinám, v ktorých iba 34 percent obyvateľov žije v mestách nad 50-tisíc obyvateľov a ich bezprostrednom okolí. Podieľ obyvateľstva v oblastiach s viac ako 500-tisíc obyvateľmi je iba 12 percent, výrazne pod priemerom OECD. Ak má svetový trend migrácie za prácou do miest pokračovať, SR je iba na začiatku. Ale to nie je nevyhnutne zlá správa, naopak.

Na regionálny rozvoj inak

Vláda a samosprávy môžu urbanizáciu hlavných aglomerácií východu, stredu a západu krajiny cielene podporiť s ambíciou zvýšiť životnú úroveň a zmenšiť priepasti medzi regiónmi, ale aj s prihliadnutím na trvalú udržateľnosť. Rozvoj veľkých miest a regiónov naokolo treba uchopiť nie v rozpore, ale v súlade s globálnymi megatrendami. Iba najväčšie aglomerácie na západnom, strednom a východnom Slovensku majú reálnu šancu pritiahnuť talent, ktorý inak sťahujú zahraničné metropoly, dobudovať potrebnú infraštruktúru a zlepšiť kvalitu univerzít. Súčasné predkladané reformy (súdna mapa, stratifikácia nemocníc, reforma vysokého školstva) nejdú „proti“ regiónom, ale reflektujú dlhodobé trendy.
Rozvoj regiónov by zároveň mohol byť postavený na vlastných ťahúňoch rozvoja. Mnohé regióny by mohli stavať na turizme a službách, v iných by mohli byť umiestnené centrá zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Vedeli by ťažiť zo sezónnych športov, agro-turizmu, či zo zveľaďovania prírody, kultúrneho dedičstva, remesiel a umenia, či rekonštrukcie hradov, kaštieľov, kúrií.
Realitou je, že cesta k rozmachu regiónov cez podporu priemyselných parkov roztrúsených rovnomerne po celej krajine, nevedie. Regióny sa v rozvojovej stratégii nemajú snažiť vyrovnať mestám. Ich výhodou zostane ich odlišnosť.

Ronald Blaško je výkonný riaditeľ AmCham Slovensko, Soňa Muzikárová je hlavná ekonómka GLOBSEC

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora