Skutočne môžeme pokojne spávať? Tri vtipy o ekonómoch a tri ich najväčšie mýty súčasnosti

O ekonómoch koluje veľa rôznych vtipov. Napríklad: Ekonomické prognózovanie je ako riadiť auto so zaviazanými očami a dostávať pokyny od osoby, ktorá sa pozerá cez zadné okno.

Problém je, že to nie je vtip, ale realita.

Takmer všetky rozhodnutia centrálnych bankárov sú založené na starých dátach, ako je inflácia či nezamestnanosť. To je dôvod, prečo na nárast inflácie začali reagovať s takým výrazným časovým  oneskorením. A takisto teraz, nepozerajú sa na to, čo sa deje, ale čo sa udialo pred pár mesiacmi.

Navyše, centrálni bankári sú skôr politici ako ekonómovia. Na rozdiel od obchodníkov na finančných trhoch, za svoje rozhodnutia nenesú žiadnu zodpovednosť. Naopak, ako hovorí ďalší vtip: Ekonóm zajtra bude vedieť, prečo sa veci, ktoré predpovedal včera, nestali.

Mýtus pokojného spánku

V piatok sa na Bloombergu objavil článok s názorom slovenského guvernéra NBS Petra Kažimíra. Ten povedal, že 50-bodový nárast úrokových sadzieb bol „nevyhnutný a potrebný“. Inflačné riziká sú „oveľa vyššie na strane rastu“.

Slovenský guvernér je hlasom ECB, ktorá vo štvrtok zvýšila úrokové sadzby. Hlavným odkazom centrálnej banky je, že európsky bankový sektor je zdravý. Vo svojom komentári P. Kažimír dodáva, že práve preto „môžeme pokojne správať“.

Situácia na finančných trhoch taká optimistická ale nie je. Akcie Credit Suisse, napriek tomu, že dostala kreditnú linku na vyše 50 miliárd frankov, ďalej padajú a za týždeň stratili štvrtinu. Táto pomoc totižto stačiť nemusí. Podobne reagujú aj jej dlhopisy či kreditné swapy.

A keďže ide o jednu z 30 globálnych systémových bánk, jej prípadný krach by mal pre svet skutočne „systémové“ dôsledky. A to najmä v situácii, keď sa švajčiarski politici nehrnú do jej záchrany.

Omnoho lepšie na tom nie sú ani americké banky, ktoré v piatok strácajú ďalších vyše päť percent. A to napriek 30 miliardám dolárov v vkladoch, ktoré dali najväčšie americké banky do potápajúcej sa First Republic.

Investor Bil Ackman tvrdí, že tým sa len rozširuje riziko nákazy aj na veľké americké systémovo dôležité inštitúcie. Reálne obavy necítiť len z bezprecedentnej paniky dopytujúcej americké dlhopisy, ale aj v núdzových pôžičkách Fedu, ktoré prekonali historické maximá z veľkej finančnej krízy.

Ale P. Kažimír má pravdu. Európske banky sú na tom skutočne omnoho lepšie, ako boli počas krízy v rokoch 2007 a 2008. Avšak medzi nimi a americkými či švajčiarskymi bankami nie je čínska stena. Naopak, finančný trh je globálny a medzi svetovými bankami existujú extrémne silné závislosti.

Pokojný spánok európskych bankárov je možný iba v prípade, že finančný trh od Japonska až po Spojené štáty bude stabilný. A paradoxne, práve ECB svojim konaním výrazne zvyšuje trhovú nestabilitu.

Mýtus lepkavej inflácie