Šimkovičovú môže poraziť len to, čo z nej urobilo mocnú ženu kultúry

Slovné spojenie kultúrna vojna dostalo nový rozmer. Kým nedávno ešte vyjadrovalo spor o kultúrno-etické otázky, aktuálne sa už bojuje rovno o ovládnutie kultúry. Koaličná Mária Antoinetta si z dejín francúzskej monarchie zapamätala iba manažérsku poučku „štát som ja“ a v podobnom duchu začala vymieňať manažment, aby sa zo „národných“ inštitúcií stali „servilné“.

Hoci mocenské zásahy nemusia byť väčšie ako v iných rezortoch, vzbudili silnejšiu odozvu. Napokon, spoločenský dosah kultúrny je výrazne väčší ako jej podiel na HDP. Výsledkom je masívny odpor. Umelci, ale aj široká verejnosť dávajú okato najavo, že nechcú politický vplyv na kultúru.

Práve tu sa žiada dodať, že kultúra si svoju závislú pozíciu sama udržiavala, keď sa spoliehala na osvieteného šéfa rezortu a štátne peniaze. Dlhé roky to aj vychádzalo vďaka Marekovi Maďaričovi, ktorý mal povesť intelektuála a vedel si zabezpečiť priazeň kultúrnej sféry. Infuencerka Martina Šimkovičová je jeho presným opakom.

Prehra na body

Okrem odporu kultúrnej obce však čelí aj kritike zo strany bežnej verejnosti. Petíciu za jej odstúpenie už podpísalo 182-tisíc ľudí. Pre porovnanie, v parlamentných voľbách získala celá SNS 167-tisíc hlasov a v eurovoľbách iba 28-tisíc. Práve silný odpor verejnosti musel M. Šimkovičovú zaskočiť. Zrejme verí, že je nielen štát, ale aj ľud. Do politiky sa totiž dostala najmä preto, že dokázala pochopiť a marketingovo využiť strach bežného človeka zo zmien.

Xenofóbne vyjadrenie vyvolané strachom z neznámeho premenila na voličské krúžky najskôr v Sme rodina a neskôr v SNS. Výsledkom je auto s právom prednostnej jazdy a iné ministerské výhody. Hoci bola známa z klasickej komerčnej televízie, političku z nej urobil až svet alternatívnych médií. Všeobecne možno povedať, že alternatívne médiá pomáhajú zviditeľňovaniu ľudí s horším odborným či charakterovým profilom.

Vďaka sociálnym sieťam je možné osloviť široké publikum aj bez tradičných médií. Nie je to však len výhoda pre alternatívnu scénu, ale aj pre tradičných hráčov, napríklad predstaviteľov kultúry. Herci, speváci, humoristi nemusia čakať na to, kým sa dostanú do televízie. Originálne nápady žijú vlastným virálnym životom. Vďaka sociálnym sieťam je ľahšie získať dosah, ale aj peniaze. Mnohí kultúrni influenceri z radov hercov či spevákov fungujú na komerčných spoluprácach a celkom významne si tak vylepšujú príjmy.

Dá sa to aj bez štátu

Ak kultúra, napríklad samizdaty, dokázala prežiť tvrdú cenzúru v časoch komunistickej totality, o to ľahšie prežije mocibažné chúťky v internetovej ére. Najmä ak internet umožňuje nielen šíriť diela, ale predovšetkým ich monetizovať.

Nemusí ísť nevyhnutne o online formu. Sociálne siete však môžu uľahčiť fundraising pri vzniku nových divadiel či galérií. Už dnes vidieť pozitívne príklady inštitúcií, ktoré nie sú závislé na štátnych dotáciách, spomeňme napríklad Štúdio L+S. Uchádzať sa svojou prácou o peniaze, nie je hanba. Napokon kultúra má silných mecenášov aj na Slovensku. Dotujú dokonca aj štátne inštitúcie.