Rusko vyhráva zápas o svetový poriadok, samo na to najviac doplatí

Z humanitárneho hľadiska je rusko-ukrajinská vojna ďalšou zo série katastrof 21. storočia, medzi ktoré patria aj konflikty v Jemene, Sýrii a Líbyi. Z politického hľadiska ale ide o výnimočnú udalosť. Z vojny sa stal geostrategický Gotterdammerung, dlho pripravovaná teatrálna konfrontácia medzi konceptualizáciami svetového usporiadania. Na jednej strane stojí liberálny poriadok pravidiel, inštitúcií a Spojených štátov v úlohe svetového policajta. Na druhej zase anarchia pripomínajúca devätnáste storočie, s neustálym balansovaním moci a sférami vplyvu. Veľkolepý naratív znie z oboch strán, počuť ho v britskom parlamentne a v článkoch Putinovho dvorného ideológa Alexandra Dugina.

Analytik a zakladateľ think-tanku Geopolitical Futures George Friedman sa pýta, ako konflikt ovplyvní usporiadanie zemegule. Vo svojej analýze kladie dôraz na dva trendy: Čínska podpora je vlažnejšia, než bývala, Európu vojna zatiaľ zjednotila. Pre ruské geopolitické ambície sú oba fenomény tragické. Na nastávajúce zmeny svetového usporiadania poukazuje čoraz viac komentátorov, minulý týždeň sa názor objavil napríklad v New York Times.

Za pozornosť ale stojí aj fakt, že balkanizácia sveta na záujmové bloky nemá bližšie k nijakej teórii medzinárodných vzťahov, než k tej, ktorú presadzuje sám Kremeľ. Ten v určitom zmysle vyhráva politický zápas, rozhodne ale nemá dôvod oslavovať.

Čínska podpora je najmä rétorická

Pre ruské spojenectvo s Čínou bol začiatok roku 2022 obdobím prehlbovania väzieb a dôvery. Pre Čínu, ktorá je okrem Pakistanu bez serióznych spojencov, je vzťah s Moskvou kľúčový. Z finančného hľadiska predstavovala čínska podpora záchranné koleso. Peking síce neposkytoval Rusku priamu pomoc, z perspektívy veriteľov sa ale postavil do úlohy garanta ruského hospodárstva. Podľa názoru G. Friedmana mohlo za konaním Číny stáť vedomie o ruských plánoch zaútočiť.

Pokiaľ za čínskou podporou stála nádej, že Rusko uštedrí vážny úder inštitúciám svetového poriadku, ktoré nemá v láske ani Peking, nestalo sa. Naopak, neschopnosť dobyť Ukrajinu odhalila krehkosť moci rusko-čínskeho bloku. Pokiaľ bola nejaká pravda v špekuláciách, že Čína použila vojnu ako model svojich plánov pre Taiwan, pekinských stratégov museli udalosti posledného mesiaca skôr odradiť. 

Krátkodobo ostáva Čína spojencom Ruska, ale iba preto, že musí vyzerať sebavedome. Z dlhodobého hľadiska je jasné, že Peking si nemôže dovoliť uviaznuť v rovnakej ekonomickej pasci ako Rusko. Čínske hospodárstvo sa k ruskému dá porovnávať iba ťažko. Rusko je jedenásta najväčšia ekonomika, Čína druhá, má vlastné trhy a platobné systémy. Napriek tomu je stále závislá na západných spotrebiteľoch a finančných inštitúciách. Čínske hospodárstvo navyše prechádza vlastnými peripetiami a sankcie podobné tým uvaleným na Rusko by predstavovali vážnu hrozbu.

Peking má viac priestoru na manévrovanie, musí tak ale robiť opatrne.  Dôsledkom je, že Peking síce Rusku poskytuje rétorickú podporu, pomaly sa od neho ale dištancuje. Príkladom bolo aj hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN. Rezolúciu, ktorá vyzývala Moskvu, aby inváziu zastavila, musel zástupca Ruskej federácie vetovať sám. Čína, od ktorej sa očakával rovnaký postup, sa rozhodla hlasovania zdržala.  Čínske ministerstvo zahraničných vecí navyše Ukrajine prisľúbilo humanitárnu pomoc vo výške 10 miliónov jüanov (1.4 milióna eur). Čína ostáva spojencom, ale razí si vlastnú cestu. V budúcnosti bude ťažké hovoriť o Číne a Rusku ako o jednom bloku.

EÚ prekvapila, pod NATO sa akoby zem zľahla

Európska únia ešte vo februári vyzerala v prístupe k Rusku nejednotne. Nemecko blokovalo dodávky zbraní, Viktor Orbán sľúbil ďalších desať rokov ruského plynu. V istom zmysle sú tie časy už iba spomienkou, EÚ ukázala po vypuknutí vojny neočakávanú akcieschopnosť. Sankčné mechanizmy, koordinované s USA a Spojeným kráľovstvom spôsobujú Rusku neudržateľné ekonomické straty, Únia zorganizovala bezprecedentný mechanizmus vojenskej pomoci a aspoň dočasne našla politickú jednotu. Sen Emmanuela Macrona o európskom bloku s vlastným jednotným hlasom sa stáva realitou.

Naopak, Severoatlantická aliancia sklamala mnohých pozorovateľov, obzvlášť Kyjev. Prezident Volodymyr Zelenskyj nazval NATO „slabým“ po tom, ako aliancia zamietla jeho požiadavku bezletovej zóny. Vnútorne sa blok síce zomkol, aliancia ako taká ale nie je v aktuálnych geopolitických hrách viditeľná. Po východnej hranici bloku sa presúvajú vojská, členské štáty sú ale aktívnejšie na fórach EÚ.

Atlantizmu hrozí, že sa ocitne na zozname obetí konfliktu.

Čiastočnou príčinou môže byť  opatrnosť, s ktorou ku konfliktu pristupujú Spojené štáty. To, že Washington nebude slobodu Ukrajiny garantovať, bolo jasné ešte pred vypuknutím vojny. Podľa niektorých kritikov prezidenta J. Bidena mohla práve opatrnosť Bieleho domu Rusko osmeliť. USA síce Ukrajinu podporujú, urobia ale všetko preto, aby sa vyhli otvorenému konfliktu s Ruskom. Do praxe sa tento prístup premieta neochotou aliancie dotknúť sa poľských MIGov, alebo viditeľnou ostýchavosťou navštevujúceho ministra obrany Lloyda Austina pri zmienke možnosti, že by Slovensko poskytlo Ukrajine raketový systém S-300.

Bez Spojených štátov je NATO iba akýmsi klubom EÚ plus. Turecko a Spojené kráľovstvo sú síce strategicky neodmysliteľné, ale iste je možné predstaviť si efektívnejšiu spoluprácu než gigantické a pasívne NATO. Bez aktívnych Spojených štátov hrozí atlantizmu, že sa ocitne na zozname obetí konfliktu.  Silný Brusel a opatrný Washington, tak vyzerá predpoveď do blízkej budúcnosti. Výsledkom je akýsi zamatový strategický rozchod.  

Vysnívaný multipolarizmus 

Na prvý pohľad ruská agresia zjednotila svet. Zjednotená Európa, čínsko-ruský rozkol, pohyby strategických dosiek ukazujú na zomknutie a čiastočný triumf liberálneho poriadku. Avšak protiruský konsenzus nie je to isté ako jednota. Európa sa zjednotila na úkor atlantických štruktúr, Čína si ide vlastným smerom. Pozornosť treba venovať aj štátom na okraji politického konceptu medzinárodnej komunity. Príkladom je India, ktorú prezident J. Biden nazval „nestabilným“ spojencom. Krajina zatiaľ ruskú agresiu neodsúdila, ale samozrejme ju nemôže ani priamo podporiť. Ostáva tak v diplomatickom limbe, ktorého politické ceny rastú každým dňom.

Súčasné geopolitické siločiary nemajú veľa spoločného s poslednými desaťročiami, ale nepripomínajú ani studenú vojnu. Neexistuje jednotný protizápadný blok, ani skutočne jednotný Západ. Naopak, trendom je tvorenie regionálnych blokov, ktoré neoperujú globálne, ale iba vo vlastných sférach vplyvu. Paradoxne ide presne o koncept nového svetového poriadku, ktorý roky presadzuje Kremeľ. Stačí si zobrať príklad novembrovej konferencie v Teheráne, kde Sergej Lavrov vyzdvihol formát Rusko-India-Čína ako základný kameň multipolárneho sveta. Realita sa čoraz viac ponáša na tento ruský sen, v súčasnom stave na to ale najviac doplatí Rusko samotné.

Základnou výzvou pre Kremeľ je nájsť si v tomto svetovom usporiadaní svoje miesto. Keby Ukrajina padla po týždni nevyrovnaných bojov, Rusko si mohlo nárokovať titul silného hráča, ktorý môže ignorovať pravidlá. Keby sa Európa zjednotila ešte pred vojnou, Rusko mohlo počítať s flexibilitou a opatrnosťou najväčších kontinentálnych hráčov a vyjednávať o novom európskom poriadku. Vysnívané regionálne bloky ale stvorila až vojenská katastrofa, ktorá Rusku tým istým dychom znemožnila akokoľvek kapitalizovať na tom, že svoju ambíciu dosiahlo. Naopak, Rusko sa musí vyrovnať s tým, že v multipolárnom svete nemôže rátať ani s Čínou. Ukrajinská tragédia odhaľuje krehkosť ruskej moci, a Moskva bude musieť čeliť realite. V multipolárnom svete Rusku nič negarantuje druhé miesto. Môže sa mu ujsť aj desiate.

Ďalšie dôležité správy