Project Syndicate: Vo svojom najnovšom komentári ste znovu potvrdili očakávanie, že úsilie menových orgánov o kontrolu inflácie „spôsobí ekonomický aj finančný krach“ a že „bez ohľadu na ich tvrdé reči“ sa centrálne banky „budú cítiť nesmierny tlak na zvrátenie utiahnutia menovej politiky“, keď dôjde k havárii. Aký by bol dopad takéhoto obratu? Majú tvorcovia menovej politiky v Spojených štátoch a Európe nejaké dobré – alebo menej zlé – možnosti?

Nouriel Roubini: Centrálne banky sú v pasci stagflácie aj dlhovej pasce. Uprostred negatívnych šokov agregátnej ponuky, ktoré znižujú rast a zvyšujú infláciu, budú zatratení nezávisle od toho, či to spravia, alebo nie - či zvýšia úrokové sadzby natoľko, aby znížili infláciu pod dve percentá, čím spôsobia tvrdé ekonomické pristátie. A ak to neurobia, a namiesto toho sa budú snažiť chrániť rast a pracovné miesta, tak budú čoraz viac zaostávať za krivkou, čo povedie k ukotveniu inflačných očakávaní a špirále miezd a cien.

Dilemu ešte viac komplikujú veľmi vysoké pomery dlhu (súkromného aj verejného). Zvýšenie úrokových sadzieb natoľko, aby potlačili infláciu, spôsobuje nielen ekonomický krach, ale aj finančný krach, pričom vysoko zadlžení súkromní a verejní dlžníci čelia vážnym problémom. Výsledný finančný otras, ktorý zintenzívňuje recesiu, vytvára začarovaný kruh prehlbujúcej sa recesie a stupňujúcich sa finančných bolestí a dlhovej tiesne.

Za týchto okolností centrálne banky žmurknú. Spravia tak v boji s infláciou v snahe vyhnúť sa ekonomickému a finančnému krachu. To však povedie k vyššej trvalej miere inflácie, pričom sa len odloží príchod stagflácie a dlhovej krízy. Inými slovami, centrálne banky v USA, Európe a iných vyspelých ekonomikách majú len zlé možnosti.

Jedným z príkladov „pomaly plynúcich negatívnych ponukových šokov“, ktoré budú charakterizovať „veľkú stagfláciu“, sú „fiškálne politiky na zvýšenie miezd a sily pracovníkov“. Jednou z desiatich „megahrozieb“, na ktoré vo svojej knihe upozorňujete, je nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti, ktorý podnecuje odpor proti demokracii. Aké politiky alebo zásahy by pomohli čeliť distribučným účinkom súčasnej krízy bez toho, aby ju neúmyselne zhoršili?

Nerovnosť príjmov a bohatstva v rámci krajín rastie z mnohých dôvodov. Medzi významné faktory patrí obchod a globalizácia, technologické inovácie (ktoré sú kapitálovo náročné, orientované na zručnosti a šetria prácu), sebaposilňujúca sa politická sila ekonomických a finančných elít, koncentrácia oligopolnej sily v podnikovom sektore a klesajúca sila práce a odborov. Tieto faktory spolu vyvolali odpor proti liberálnej demokracii.

Fiškálne politiky, ktoré podporujú pracovníkov, odbory, nezamestnaných a znevýhodnené skupiny (ako sú ženy a rasové menšiny), môžu pomôcť znížiť nerovnosť, ale tiež vedú k vyššej inflácii zvýšením inflácie miezd. A vzhľadom na neúmernú cenovú silu korporácií (v porovnaní s prácou) rastú ceny viac ako mzdy, ako sa to stalo v rokoch 2021 a 2022. Výsledkom je pokles reálnych miezd, čo prehlbuje nerovnosť.

Fiškálne politiky – vrátane progresívneho zdaňovania – mali historicky len mierny vplyv na nerovnosť. A vzostup umelej inteligencie, robotiky a automatizácie znamená, že pracovná sila bude časom ešte slabšia, keďže ľudia strácajú veľa pracovných miest – rutinných, kognitívnych a čoraz viac aj kreatívnych – kvôli softvéru a robotom.

V MegaThreats naznačujete, že ten, kto vedie v AI, sa môže stať vedúcou globálnou veľmocou, a naznačujete, že Čína sa tam môže dostať ako prvá. Nedávny zásah vlády proti technologickým spoločnostiam však vyvolal obavy, že Čína drví prirodzené inštinkty v tomto sektore a nedávna konsolidácia moci Si Ťin-pchinga naznačuje, že záväzok vládnucej komunistickej strany k centrálnej kontrole sa len posilní. Ako vnímate ambície Číny v oblasti špičkových technológií – a jej ekonomické vyhliadky v širšom zmysle – za vlády Si Ťin-pchinga?

USA a Čína sú v pretekoch nielen o to, aby sa stali vedúcou geopolitickou a vojenskou mocnosťou tohto storočia, ale aj v ovládnutí odvetví budúcnosti vrátane AI, robotiky, automatizácie, internetu vecí, veľkých dát, 5G (zajtra, 6G) a kvantových výpočtov. Obe tieto technológie silno dotujú, ale Čína zastáva tvrdší prístup k ich kontrole a riadeniu.

Je pravda, že nedávny zásah Číny proti súkromnému sektoru vrátane technologických firiem neveští nič dobré pre schopnosť krajiny navrhovať skutočne inovatívne technológie a aplikácie. Ale samotná sila pokračujúcich investícií Číny zhora nadol do špičkových sektorov – ktoré vláda naďalej zasypáva obrovskými finančnými stimulmi a dotáciami – môže krajine ešte umožniť ovládnuť technológie, ktoré sú základom priemyselných odvetví budúcnosti.

Jemnejší americký prístup môže z dlhodobého hľadiska uspieť. Ukázalo sa však, že čínsky model velenia a kontroly dynamicky ovplyvňuje komparatívnu výhodu ekonomiky. Preto USA potrebujú správnu priemyselnú politiku. Čisto laissez-faire prístup nebude stačiť na to, aby umožnil USA dominovať v strategických technológiách.

Zdá sa však, že čínskemu štátno-kapitalistickému modelu dochádza dych, čo spôsobuje prudké zníženie potenciálneho rastu. A vzhľadom na etatistický prístup čínskeho prezidenta je pravdepodobné, že toto spomalenie rastu bude pokračovať a bude sa prehlbovať.

Wall Street Crash
Neprehliadnite

Roubini: Príliš dlho sme držali hlavy v piesku. Teraz prichádza vek megahrozieb

Ďalšou hrozbou, ktorú identifikujete, je destabilizácia finančných inovácií, ktoré môže viesť k znehodnoteniu papierových mien. Každá kapitola vašej knihy obsahuje možné riešenia. Aké kroky by mali politici podniknúť na zmiernenie tejto hrozby?

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa