V júli 1944 sa v novoanglickom mestečku Bretton Woods rozhodlo o budúcnosti svetového finančného systému. Vznikla Svetová banka, Medzinárodný menový fond, a moderný rezervný systém. Možno povedať, že sa tak stalo s minimálnou demokratickou participáciou, ba že pre väčšinu dotknutých strán nepredstavovala konferencia dôležitú udalosť. 

Pokrytie konferencie v New York Times obsadilo celé tri odstavce. Správa sa utopila v dvoch stranách špekulácií a správ o kľúčových chvíľach Druhej svetovej vojny. Vyššie pozície patrili reportážam o bojoch vo Východnom Prusku, manévroch Erwina Rommela a výhre Franklina Delano Roosevelta v demokratických primárkach. Tie udalosti sú dnes poznámkami pod čiarou dejín, Medzinárodný menový fond, ktorý si v reportáži vyslúžil jeden riadok, ostáva kormidlom medzinárodných osudov. V tieni vojnového stavu sa kocky hádžu potichu.

V dobe covidovej je to podobne. Neustály monzún čísel, debát a správ vytláča z verejného priestoru všetko ostatné. Do veľkej miery je dôležitosť správ o pandémii opodstatnená, ale človek má iba určitý počet hodín v dni a obmedzené množstvo energie. Nevyhnutným výsledkom je, že zmeny svetovej a národnej dôležitosti jednoducho nedostávajú pozornosť, ktorú si zaslúžia. 

Svet, ako ho nepoznáme

Reforma je proces a v pandémii sme sotva dva roky. Väčšina nastávajúcich zmien je preto zatiaľ iba v plienkach. Už teraz však vidieť plány, akými sú globálne minimálne zdanenie korporácií, obmedzenie používania hotovosti a kryptomien, ale aj náhle zmeny a skoky v bezpečnostnej politike. Všeobecne možno hovoriť o akcelerovanej globalizácii a erózii najmä ekonomickej slobody.

Potom sú na stole všetky reformné iniciatívy zviazané červenou páskou s pandemickým zotavovaním. V Amerike je to Bidenov biliónový omnibus o infraštruktúre, v EÚ plán obnovy. Na Slovensku je to záplava akože reforiem, od národných parkov po súdnictvo.

Najdôležitejšie zmeny sú ešte iba v procese prípravy. Na Slovensku Hegerova daňová filozofia pracovať a nič nevlastniť skonala s výmenou na ministerskej stoličke. Do určitej miery sa však pretavila do Matovičovej nevraživosti voči živnostníkom. Negatívne naladený postoj k vlastníctvu, mieriaci skôr proti malým podnikateľom, ako nadnárodným korporáciám môžeme očakávať v budúcich reformách. Aj keď to v národnej situácii nedáva zmysel. 

Príkladom je vlastníctvo nehnuteľností. Zatiaľ čo v iných štátoch sa zdaňovanie skloňuje ako odpoveď na krízu spôsobenú vysokými nájmami, na Slovensku, ktoré vedie Európu v pomere ľudí, ktorí svoje bývanie vlastnia, treba hľadať motiváciu inde.

Počiatky týchto myšlienok do istej miery siahajú k agende Veľkého resetu zo Svetového ekonomického fóra v lete 2020. Momentálne by porovnávanie tohto zjazdu ku konferencii v Bretton Woods vyzeralo naivne a trápne. Rozsudok však budú musieť vyniesť skôr budúce generácie. 

Bez ohľadu na priame prirovnania vyjadruje agenda Veľkého resetu ideológiu za mnohými plánmi obnovy: cieľom nemá byť zaplátať zlyhania starého systému, ale využiť príležitosti obnovy na vytvorenie nového. Pridať finančnej stimulácii politický rozmer a incentivizovať tie správne ciele.

Zmýšľanie podčiarkuje veľká miera sociálneho inžinierstva, ktorá by za normálneho stavu vyzerala minimálne podozrivo. Rozhodnutia o prioritách sa stali akoby samé od seba.

Urgencia a polarizácia

Na scénu vstupujú dve spoločenské choroby pandemickej doby. Prvou je všadeprítomný zmysel pre urgenciu, ktorý v nijakom zmysle nie je obmedzený na pandémiu samu. Urgenciu vyvolávajú rovnako pridružené ekonomické a politické škody. Obnova ekonomiky, reformy a vojna s dezinformáciami pracujú s nebývalou potrebou rýchlosti. Cenou za rýchlosť, ako sa už historicky ukazuje, je kvalita a demokracia.

Druhým aktérom je polarizácia, ktorá je pre spoločnosť toxická, pre niektorých však užitočná. Absurditou svojich argumentov sa tzv. konšpirátori sami vylučujú zo serióznej diskusie. So sebou berú prakticky každého mimo statusu quo. Lži a ľahko vyvrátiteľné tvrdenia o mikročipoch a globálnom sprisahaní sa hádžu do jedného vreca aj so striedmou kritikou systému, ktorá je pre demokraciu životne dôležitá.

Všeobecne kritizované kupčenie s protipandemickými opatreniami, ktoré sa rozhodne nedeje iba na Slovensku, nie je jednostranné.  

Tieňová vláda

Pandemické reality navyše normalizovali odvolávanie sa na autority. Celkom logický a opodstatnený názor, že na vedu sa treba pýtať vedcov a nie pléna, získava politický náboj. V prvom rade predstavuje dostupný štít pre politikov, ktorí môžu vedcov počúvať selektívne vo chvíľach, keď sa s nimi zhodujú. V druhom rade argument odvádza pozornosť od skutočnosti, že politické rozhodnutia si často vyžadujú synergiu epidemiologických faktov a vonkajších faktorov.

Navyše nie je veľa pádnych dôvodov, prečo by sa absolútna dôvera k expertom nemala rozšíriť do ostatných sfér verejného diania. Rovnaká bezbrehá viera v slovo autorít môže rýchlo pretiecť zo zdravotníctva do ekonomických a sociálnych otázok. Obzvlášť keď si zvykneme. 

Riziko by možno nehrozilo, keby išlo o krátkodobé a opodstatnené odovzdanie moci tým, ktorí tomu rozumejú najlepšie. Ide tu však o priestor rokov, a už teraz nezáživné lži a popieranie faktov vytvorili vo verejnom živote akúsi alergiu na polemiku so znalcami.

Tento trend sa navyše neobmedzuje na ekonomické otázky. Možno ho vidieť v odovzdaní rozhodovania o zahraničnej politike jej vlastnej znaleckej obci. Výsledkom je potom diplomatický aktivizmus odtrhnutý od preferencií verejnosti, ale aj tieňové plánovanie dohôd o bezpečnostnej spolupráci.

Nový svet

Na každej úrovni politického diania sa odklepávajú drastické zmeny, ktoré by inak spúšťali lavíny diskusie. V časoch núdze o nich však často nepočuť. Tak, ako Orwellova večná vojna sa pandémia stala závojom, rušičkou na pozadí ostatného diania. 

Začali sa roky reforiem bez diskusie. Svet, ktorý za pandemickým horizontom objavíme, bude v niektorých aspektoch nerozpoznateľný, iný. Nie preto, že by sme naň zabudli, ale preto, že sa nás nikto nepýtal na zmeny.