Nájsť odpoveď na otázku, čo v skutočnosti reprezentuje najmocnejší muž Maďarska, je mimoriadne náročná úloha. Vo väčšine mienkotvorných médii hneď vyskakuje obraz autokrata, ktorého starostlivo vybudovaný klientelistický režim je európskym ekvivalentom ríše zla. Nekalé praktiky na trhu s médiami, rozklad nezávislého súdnictva a večný spor s Bruselom pôsobia pre mnohých verejných činiteľov ako plachta na býka.
Znovuobjavenie krásy spolupráce medzi exekutívou a sieťou lokálnych magnátov, ktorých pod vplyvom ruského zvyku nazývame oligarchiou, vyzdvihlo Maďarsko na piedestál najviac nenávidených režimov európskej tlače. Pre korektnosť je potrebné podotknúť, že Budapešť sa ani nesnažila spomenutý naratív vyvracať – je pre ňu v podstate výhodný.
Slová Viktora Orbána sa totiž pre mnohých stali moderným ekvivalentom Delfskej veštiarne. Zástupcovia konzervativizmu a euroskeptickej pravice často preberali výroky svojho maďarského kolegu s bezkritickým obdivom. Či už išlo o otázku migrácie, sankcií voči Rusku, alebo postoj k mimovládkam, mnohí považovali slová V. Orbána za smerodajné.
Nedeľňajšie volebné víťazstvo Fideszu je možné vnímať aj inak. Prívrženci súčasného politického smerovania Maďarska tvrdia, že ide o víťazstvo národných hodnôt a odmietnutie internacionálneho zakotvenia južného suseda Slovenska. Spolu s V. Orbánom mal vyhrať aj regionalistický princíp, ktorého tvárou je na svetovej scéne Vyšehradská štvorka a odmietnutie „diktátu” Bruselu. Opak je však pravdou.
Maďarsko si v posledných rokoch úspešne privlastnilo značku V4, ale zároveň pochovalo hlbšiu debatu o nevyhnutnosti regionálnej spolupráce. Udalosti z posledných týždňov to len potvrdzujú.
Hrobár zo Stoličného Belehradu
Nie je prekvapenie, že myšlienky maďarského premiéra padajú na úrodnú pôdu. Vlastne by sme mohli konštatovať, že V. Orbán je násobne lepším ideológom ako panovníkom. Zatiaľ čo politika Fideszu je často v rozpore s dobrým vkusom a demokratickým zriadením, viaceré myšlienky jej lídra stoja za pozastavenie.
Je totiž pravda, že mnohokrát kvitujú prehnitosť a cynizmus európskych elít, ktorá sa často prejavuje uplatňovaním dvojakých metrov a fanatickým nálepkovaním. Zároveň sa odvolávajú aj na sedliacky rozum. Existuje snaď spoľahlivejší spojenec ako najbližší sused? Nie div, že podobné slová si našli domov aj za hranicami Maďarska.
Výbornú príležitosť nazrieť do duše budapeštianskej ideológie umožňuje aj minuloročný rozhovor V. Orbána pre konzervatívny denník Postoj. Napriek tomu, že z liberálnej strany spoločenskej barikády sa voči jeho obsahu vzniesla vlna kritiky, ide o jedinečný pohľad do myslenia rozporuplného maďarského štátnika. Mimoriadne aktuálne sú najmä výroky o význame stredoeurópskej spolupráce.
Medové reči Kyjev nezachránia. Je čas prestať klamať ukrajinskú verejnosť
„Nech stáli stredoeurópske národy v druhej svetovej vojne na ktorejkoľvek strane, všetci sme dopadli rovnako. Tí, ktorí stáli na dobrej strane, dostali za odmenu to isté, čo sme my, ktorí sme stáli na zlej strane, dostali za trest,” opodstatňoval svoj pohľad na spoločný osud strednej Európy.
„Otázkou je len to, kto zorganizuje strednú Európu. Nemci, Rusi, Američania alebo my, ktorí tu žijeme?,” vyhlásil. Sympaticky mohli znieť aj výroky o tom, že prioritou nášho regiónu by mali byť diaľničné, železničné a energetické prepojenia medzi severom a juhom, nielen tie, ktoré existujú medzi západom a východom Európy. Vo svojej podstate ide o úvahy, ktoré sú pre Slovensko prospešné a podnetné. Problémom je ich uplatnenie v praxi.
Ťažko uveriť víziam o silnej a emancipovanej V4 v okamihu, keď jeden z jej kľúčových pilierov aktívne koketuje s Moskvou. Je síce pravda, že Rusko z mapy nezmizne lusknutím prsta, no ťažké časy si žiadajú bezprecedentné prostriedky. V Budapešti, ktorá tak vehementne kritizuje Západ za cynizmus a povrchnosť, v súčasnosti panuje podobná nálada ako v Chamberlainovej Británii.
Ukrajinské fiasko
Ruský vpád na Ukrajinu ukázal svetu pravú tvár V. Orbána. Pre mnohých je naďalej vzorom presadzovania národných záujmov v období vojny. Pragmatizmus má v politickom umení predsa čestné miesto. Lacný plyn a ropa sú argumenty, ktoré sa veľmi ťažko vyvracajú. Presvedčiť sa o tom mohla aj maďarská opozícia, ktorá svoje kritické vyjadrenia na adresu Moskvy zrejme neskôr oľutovala.
Historická poľsko-maďarská aliancia leží v troskách. Neovplyvnia to ani sľuby všemocného vicepremiéra Jaroslava Kaczyňského, že vo vzťahoch medzi Varšavou a Budapešťou sa nič nezmenilo. Pravda je, že transformáciou si prešla najmä verejná mienka, ktorá sa na postoj maďarskej vlády pozerá s viditeľným pohoršením.
Vo vládnej strane PiS silnejú hlasy, ktoré odmietajú koketovanie Poľska s maďarskými, francúzskymi a talianskymi populistami. Doteraz lojálny prezident Andrzej Duda sa čoraz tvrdšie odvracia od oficiálneho naratívu strany. Niektorí dokonca hovoria, že sa podujal na štátnickej úlohe.
Lebo ak sa nezomkneme, Slovák s Maďarom, Čechom a Poliakom, a nebudeme vystupovať spoločne smerom na východ aj na západ, všetci pochodíme zle
Prekvapením môže byť aj zmena dynamiky vzťahov medzi Prahou a Varšavou. Ešte pred niekoľkými týždňami boli obe vlády zaneprázdnené sporom o ťažbe uhlia v pohraničnom Turówe. V súčasnosti však spoločne koordinujú sankčnú politiku na európskej úrovni.
Dokonca aj často vajatavé Slovensko sa pridalo na stranu jednotnej európskej odpovede voči Rusku.
„Lebo ak sa nezomkneme, Slovák s Maďarom, Čechom a Poliakom, a nebudeme vystupovať spoločne smerom na východ aj na západ, všetci pochodíme zle,” povedal premiér Maďarska redaktorom Postoja. Od spomínaného rozhovoru ubehlo sotva jedenásť mesiacov a ukázalo sa, že mal pravdu. Iróniou osudu je ale fakt, že z najväčšieho hlásateľa vyšehradskej jednoty sa pod vplyvom ruských tankov stal jej ozajstným hrobárom.
Ďalšie dôležité správy
