Prvá fáza ekonomického populizmu sa skončila. Definovala ju nevyspelosť politikov aj voličov. Politici zistili, že najistejšia cesta k získaniu voličských hlasov je útok na štátnu pokladnicu. Tempo výdavkov štátu tým výrazne vzrástlo a presiahlo tempo rastu bohatstva. Voličom uviaznutým v mikroekonomickej realite táto situácia neprekážala.
Prekážať však začala európskym inštitúciám, ktoré zaradili Slovensko do procedúry nadmerného dlhu. Ak by ju krajina ignorovala, skôr či neskôr by sa jej to vrátilo cez stratu dôvery investorov. Chtiac-nechtiac vládni politici teraz musia svoju rozšafnosť krotiť. Táto aktivita definuje príchod druhej fáze ekonomického populizmu. Tá má ešte horšie následky.
Pálčivou otázkou politika je, odkiaľ zobrať prostriedky na zaplátanie fiškálnych dier, ktoré sám spôsobil. Možností nie je veľa, aspoň nie efektívnych. Z ekonomického hľadiska je jedným z najúčinnejších variantov zvýšenie DPH. Vyššia daň penalizuje spotrebu, čím nepriamo podporí tvorbu úspor, čo automaticky brzdí nadmerné zadlžovanie sa.
Táto politika by však navýšila náklady na život všetkých občanov. Voliči by si mohli uvedomiť, že výdavky štátu nie sú zadarmo, čo by malo politické následky. A tak bude vláda hrať skôr na inú nótu – zavedie viacero opatrení, ktoré budú postihovať subjekty selektívne. To je ale ďalšia problematická politika.
Nie je lepším príkladom ako snaha koaličnej strany zaviesť špeciálnu daň na tržby maloobchodných reťazcov. Ide o atraktívnu politiku: vytvorí sa nepriateľ, ktorý múdry štát potrestá a zdaní. Ľudia môžu mať dobrý pocit z nižších cien a viac peňazí štátu na rozdávanie.
Ľudia platia viac, aby dostali menej. Nespokojnosť je prirodzená
V praxi však príde k pravému opaku. Navýšená daň zníži marže, čo vedie firmy k navýšeniu cien. Efekt bude negatívny na podnikateľov aj spotrebiteľov. Získa jedine štát vyššie daňové príjmy, ktoré však vytvoria negatívne externality s ďalšími nepriaznivými následkami.
Pretože, ak politici začnú dvíhať dane podľa ľubovôle, automaticky znižujú atraktivitu podnikateľského prostredia. Každá firma, ktorá prichádza na Slovensko ocení predvídateľnosť legislatívy a finančných tokov. Tá však prakticky už neexistuje a každý ďalší nesystematický zásah vlády len vyháňa investorov z krajiny.
Takouto politikou vláda docieli pravý opak – menšiu konkurenciu, ktorá prináša vyššie ceny, vyššie marže a nižší úžitok pre spotrebiteľa. Takto by sa dala nazvať druhá fáza populizmu – snaha o nápravu stavu spôsobeného prvou vlnou, ktorá nakoniec vedie ešte k horším následkom.
Paradoxne, ceny potravín sú už niekoľko mesiacov na nule. Táto politika preto už nemá ani realistický cieľ. Je iba politickým divadlom so snahou uzurpovať si viac peňazí pre vlastné politické ciele. Pritom by to malo byť celé opačne – ak chce štát zaplátať svoje diery, musí začať od seba. Pokiaľ sa nenaučí šetriť, každé nové daňové príjmy sú len zvyšovaním jeho neefektivity.
