Príručka nielen pre politikov a novinárov: Ako sa stať súčasťou spravodajskej hry

Už mnohokrát sme sa mohli presvedčiť, že mediálno-politické elity Slovenska patria k tomu najlepšiemu, čo táto krajina vie ponúknuť. Ich prorocké postrehy, výstižné komentáre, geniálne právne analýzy a nespochybniteľný morálny kompas mali byť kľúčom k očiste a reštartu krajiny. Toľko oficiálny naratív.

Ako na Slovensku často býva zvykom, tieto procesy sa nemohli udiať bez štipky zlého vkusu. Túto štipku by sme však nedefinovali v gramoch, ale v tonách. Už sme si zvykli na vynášanie citlivých informácii zo spisov a výsluchov. Všetko, čo sa objaví v tlači, je predsa v súlade so zákonom a bolo zverejnené pre najvznešenejší cieľ, ktorým je záujem verejnosti a jej informovanosť.

Každý, kto vznesie otázku zákonnosti únikov a ich zverejňovania, prípadne poukáže na deštrukčný charakter uvedeného konania, si automaticky koleduje o nálepku prívrženca Smeru a jeho korupčníckych manierov. Slovensko je vo svojej podstate binárna krajina. Dá sa buď kradnúť a porušovať zákon, alebo nekradnúť a bojovať za očistu.

Kiežby to bolo také jednoduché…

FSB by bolo hrdé

Morálne a potenciálne právne pochybné konanie sa často obhajuje omieľanou klauzulou verejného záujmu. Všetci vieme, že v demokracii majú politici stáť na strane verejnosti a novinári by tento postoj mali neustále verifikovať. V prípade nahrávok zo slávnej poľovníckej chaty však tento argument neobstojí.

Osoby zodpovedné za únik a následnú medializáciu spomínaných materiálov sú buď hranične naivné a neznalé reality, urobia všetko pre lacný zisk a atmosféru škandálu, alebo sa viac či menej stali vedomou súčasťou neidentifikovateľnej spravodajskej hry. Ťažko povedať, ktorá z možností je pre slovenského občana horšia.

Zlomyseľný človek by s istotou povedal, že súdruhovia z ruskej FSB alebo ukrajinskej SBU by to nevymysleli lepšie. Samozvaní bojovníci za očistu a právny štát sa vzorne chytili na háčik a ešte so sebou stiahli aj kúsok udice. Zostáva nám len čakať na odhalenie, kto bol finálnym užívateľom spravodajských výhod.

Úrovňou politického diskurzu sa s hrdosťou môžeme zaradiť do klubu moskovských demokracií. Zmena naozaj prišla. Je len škoda, že v trochu inej verzií, ako nám pred voľbami sľubovali.

Čas na sebareflexiu

Jediným pozitívom úniku chalupárskych peripetií Roberta Fica je fakt, že verejnosť sa opäť presvedčila o deravosti slovenských inštitúcií. Na obsah myšlienkových pochodovFica, Kaliňáka alebo Bödöra sa napriek ich rušivému charakteru čoskoro zabudne a všetko sa vráti do relatívneho normálu.

Dokonca aj časť médií, ktoré sa priamo zapojili do šírenia uniknutého materiálu, začínajú ukazovať mierne náznaky sebareflexie. V porovnaní s predošlými únikmi ide o značný pokrok, ale pokojne to môže byť len pokus o minimalizáciu škôd. Informačná nálož nebola dostatočne silná, a tak existuje značná potreba sa od nej dištancovať.

Obsah nahrávok je bezpochyby škandalózny. Ich životnosť je však chabá a pamäť voliča ešte kratšia. Omnoho životaschopnejšie môžu byť použité metódy. Neidentifikovateľné spravodajské hry za priamej účasti médií prinášajú vánok nestabilných demokracií z prelomu tisícročí.

Posledné škandály sú pritom perfektnou príležitosťou pre sebareflexiu Slovenska. Zamyslieť by sa mali predovšetkým médiá, ktoré sa v hre o lepšiu budúcnosť krajiny postavili do roly aktívneho tretieho hráča a radikálneho aktivistu. Najdôležitejšia reflexia čaká hlavne voličov. Týmto tempom tu čoskoro nebude z čoho vyberať.