Slovensko musí väzňovi odsúdenému na doživotie zaplatiť 2 600 eur. Tie mu prisúdil Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) z titulu neprimeraného zásahu do základného práva na rešpektovanie súkromného života. Ide o známy prípad Choholáč proti Slovenskej republike.

V roku 2013 mu väzenské orgány odňali obrázky z časopisov, ktoré boli vyhodnotené ako pornografické. Následne mu bol uložený disciplinárny trest, ktorým bolo pokarhanie. Choholáč sa neúspešne obrátil na prokuratúru na dvoch stupňoch, ako aj na ústavný súd, ktorý jeho ústavnej sťažnosti nevyhovel. Vyhovel mu až ESĽP. Choholáč požadoval nemajetkovú ujmu až 75 000 eur a 850 eur na náklady a výdavky. Na doživotie odsúdený Roman Choholáč si odpykáva doživotný trest za dvojnásobnú vraždu svojej sesternice a tety. Tej sa dopustil v roku 2009. Odsúdili ho v roku 2012. Svoju záverečnú čítal takmer 17 hodín. O odškodnení informovalo pred pár dňami Ministerstvo spravodlivosti SR.

Samotné odňatie pornografických materiálov a uloženie pokarhania za jeho prechovávanie predstavovalo zo strany väzenského ústavu zásah do práva na rešpektovanie súkromného života. Hoci európsky súd konštatoval, že zásah bol v súlade so zákonom o výkone trestu odňatia slobody, dospel však k záveru, že zásah nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Vzniknutá škoda pre daňovníkov vo výške necelých troch tisíc eur je ešte relatívne zanedbateľná. Ako je to však v prípade náhrady škody za nezákonne obvinenie, resp. nezákonnú väzbu?

Na základe verejne dostupných informácií a rozhodovacej praxe sa môžeme obávať toho, že sumy priznané či už slovenskými alebo európskymi súdnymi inštanciami sa môžu vo veciach nezákonných obmedzení osobnej slobody pohybovať rádovo v desiatkach tisícoch až miliónov eur. Stačí si spomenúť na odškodné, ktoré v minulosti vysúdil napríklad Štefan Harabin za telefonát s Bakim Sadikim. Daňových poplatníkov to stálo 150-tisíc eur.

Približne šestnásť miliónov eur si nárokuje aj bývalý spolumajiteľ Penty Jaroslav Haščák za nezákonné zadržanie, bezdôvodné obvinenie a nadväzujúcu väzbu, ktorá mu zapríčinila majetkové škody vo forme ušlého zisku a nemajetkovú škodu v sfére osobných práv, cti či dobrej povesti.

Z dôvodu väzobného stíhania aj niektorých sudcov či advokátov, sa vzhľadom na ich sociálny status a vážny zásah do ich dôveryhodnosti dá očakávať, že v prípadoch, kedy boli zbavení obvinenia, si budú veľmi tvrdo a vzhľadom na ich právne povedomie aj veľmi efektívne nárokovať rôzne peňažné satisfakcie, ktoré im zákon priznáva.

Od prípadu Choholáča je len otázkou času, kedy doteraz bežný výchovný zásah zboru väzenskej a justičnej stráže namotivuje ostatných odsúdených na vymáhanie si odškodnenia, napríklad za nepovolenú návštevu alebo skrátený telefonát so svojimi blízkymi. Obmedzení, ktoré môžu dozorcovia uložiť na základe vlastného úsudku a bez zhodnotenia objektívnej primeranosti, je totižto dosť. Pri hromadných žalobách a sťažnostiach, kedy podľa názoru sťažovateľa došlo k jeho neprimeranému obmedzeniu práv, zostáva len dúfať, že súdy budú rozhodovať aj naďalej pomaly, teda v horizonte niekoľkých rokov. Zdĺhavé rozhodovanie súdov vďaka aktuálne vysokej cválajúcej inflácii nám daňovníkom zabezpečí aspoň menšie finančné škody. Takýto špekulatívny pohľad nie je správny, ale čo iné sa dá robiť, keď už raz došlo k chybe – k porušeniu zákona a človeku už ostáva iba minimalizovať vzniknuté škody.

A možno sa z tejto chyby poučíme a nástroje trestného konania budú využívané len v krajných prípadoch, aby potom nespôsobovali viac škôd ako osohu.

Viktor Šinský

Absolvent práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení univerzít pôsobil ako právny asistent, neskôr ako právny koncipient v advokátskej kancelárii.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora