Slovenské národné povstanie je jednou z najvýznamnejších udalostí našich novodobých dejín. Oslavy SNP však boli často politicky deformované. Symbolom tejto politizácie, v podstate zneužitia odkazu Povstania všetkými režimami od II. svetovej vojny, boli prezentácie politikov na oficiálnej platforme, ktorou bol spravidla festival v Banskej Bystrici.

V podstate tie isté klišé o ľudovej, či liberálnej slobode a demokracií, „tábore mieru a pokroku“, či „slobodnom svete“ si občania vypočuli za posledných osemdesiat rokov z úst mnohých politikov. Teraz si to vypočujú aj od tých aktuálnych. Tohto roku to bude stáť rekordnú sumu.

Prelety lietadiel, exhibícia armádnych šarží, dupot nablýskaných štátnych čižiem na banskobystrickom asfalte, salva... a politici... „Vážení spoluobčania, odkaz hrdinov Povstania je aktuálny aj dnes... nesmieme zabudnúť... naša slobodná a demokratická súčasnosť, je aj výsledkom ich boja... nemôžeme poľaviť v ostražitosti...“ bla, bla, bla...

Nechcel by som byť v koži autora prejavov hociktorého z hlavných rečníkov. Ťažko by sa mi podarilo vymyslieť niečo, čo už niektorý z minulých rečníkov v podstate nepovedal.

Oslavy SNP včera a dnes - podstatný rozdiel

Je tu však ešte jedna podstatná vec. Oslavy Povstania v minulosti, v čase keď boli ešte „naozajstné“, neboli len o tejto nechutnej oficialite. Oficiálne-režimná zložka bola v podstate len povinnou jazdou, ktorá možno prevažovala v televíznych správach... Ale nie na zážitkovej úrovni. Nie medzi ľuďmi. Oslavy SNP pred takými dvadsiatimi rokmi ešte „žili“ tak, ako značná časť jeho pamätníkov. Práve tým boli pekné a tým aj plnili svoju kultúrnu funkciu.

 „Skutočné“ oslavy SNP sa od dnešných odlišovali aj tým, že to nebolo iba o oficiálnej Banskej Bystrici, ale aj o skoro každej dedine či meste. Ešte začiatkom 21. storočia nielen na dedinách a v malých mestách, ale aj pri Bratislave horela „partizánska vatra“ s obligátnou neoficiálnou časťou a diskotékou po oficiálnom programe. Pamätáte si to ešte? Určite áno.

Povstanie, rovnako ako aj jeho oslavy zhruba šesťdesiat rokov po roku 1944 boli, napriek všetkým režimom a politikom, najmä o občanoch. Teraz už občania ako aktívny prvok osláv zmizli. Sú len obecenstvom politikov.

To, čo bolo na oslavách Povstania pekné, sa stratilo a nebolo nahradené ničím a nikým novým, kto by prebral štafetu autentických, ľudských, občianskych osláv. To, čo bolo vždy odporné a brali sme to len ako nutné zlo a nevyhnutnú cenu za to pekné, sa tak nakoniec stalo ústrednou doménou osláv. Žiaľ, osemdesiate výročie SNP sa zatiaľ zdá byť hlavne ilustráciou tohto.

Otázka je, či tento bod obratu prispeje k sebareflexií a náprave, alebo či osemdesiate výročie Povstania bude nakoniec momentom jeho definitívnej prehry. Je to otázka pre občanov, odborníkov i politikov. Nechcem vyčítať Róbertovi Kaliňákovi či Petrovi Pellegrinimu ich účasť na oficiálnych oslavách v Banskej Bystrici. Ale zaujíma ma, či dokážu reflektovať tento problém a načrtnúť riešenie otázky položenej vyššie.

Podstatná rola občianskej spoločnosti

Branná kultúra je pojem, ktorý sme zabudli používať. Je to dôležitý pojem. Občianska spoločnosť musí mať aj občiansku brannú kultúru.

Autentickosť, ľudskosť a živosť skorších osláv Povstania bola spôsobená aj aktívnou prítomnosťou jeho priamych účastníkov. To neboli papaláši, ale ľudia, ktorých sme poznali z miest a dedín. Starší ľudia, ktorí sa zúčastnili tej udalosti a prirodzene ju vedeli sprostredkovať mladším. Lenže nedialo sa to v inštitucionálnom vzduchoprázdne.

Bolo to aj o rozvinutej brannej kultúre. Pred vojnou i po II. svetovej vojne, u nás pôsobili rôzne branné spolky, ktoré udržiavali aj brannú tradíciu spoločnosti. V normalizačných časoch bola ich činnosť priškrtená, ale nie celkom zlikvidovaná. Pekné a spontánne oslavy SNP na pozadí tých oficiálnych, aké sme tu mali ešte i v deväťdesiatych rokoch, boli aj kultúrnym zotrvačníkom niekdajšej rozvinutej občianskej brannej kultúry.

Podstatná väčšina účastníkov SNP dnes už nemôže aktívne vystúpiť na verejnosti. O to väčšia rola pripadá na tých, ktorí tu nie sú a mali by byť. To sú rôzni nositelia brannej kultúry občianskej spoločnosti. Žiadni politici, štátni ani lokálni, ba ani SZPB či armáda tu nemôže nahradiť kultúrnu a vzdelávaciu rolu rozvinutých, kultivovaných branných spolkov.

Dnes to už nie je o „polovojenských skupinách“ – súčasné formy občianskej brannej činnosti majú mäkšiu podobu. Sú však nenahraditeľné pri rozvoji brannej kultúry a udržiavaní brannej tradície občianskej spoločnosti. Branná tradícia nespočíva len v rituálnom kladení vencov. Má priamy vzťah k brannej kultúre a tvorbe branného poznania. Bez neho by spoločnosť nedokázala vybudovať efektívny branný systém, ani prežiť prípadnú vojnovú situáciu.

Štát mal u nás tradične dôležitú úlohu pri rozvoji a podpore občianskej brannej činnosti, aj keď niekedy sa nevyhol pokušeniu prebrať nad ňou príliš veľkú kontrolu. Vyspelá branná kultúra je aj o nájdení rovnováhy medzi rolou štátu a autonómiou občianskej spoločnosti v tejto oblasti. Rovnováhu však sotva nájdeme ignorovaním problému.

Neofeudálny model branného systému?

O rozvoj občianskej brannej kultúry, činnosti a tradície dnes viacerým nejde. Budujú v podstate neofeudálny model branného systému – niečo, čo sme tu za posledných dvesto rokov nemali. Možno aj preto tento proces prebieha bez výraznejšej spoločenskej kritiky a reflexie. Dodajme, že v takomto type branného systému by ani SNP nebolo možné.

Je to model branného systému, kde úzka skupina privilegovaných kontroluje branné know-how, kým zbytok spoločnosti zostáva na úrovni branného analfabetizmu. No a keďže branné poznanie, tradícia a kultúra sú spojené veci, tak aj brannú „kultúru“ a tradíciu si tu niekto monopolizoval a takýto stav mu vyhovuje.

Takýto branný systém vytvára dobré prostredie pre kšefty so zbraňami: Obrana štátu redukovaná na predražené zbrojné nákupy. Občania, ktorí v brannej oblasti skoro ničomu nerozumejú a teda sotva tu môžu niečo kontrolovať. Spoločnosť, ktorá síce málo vie o súčasnej vojne, ani netuší ako ju prežiť, ale pritom zo svojich peňazí kupuje a na svojom území umiestňuje drahé vojenské hračky ktoré predstavujú cieľ útoku prípadného nepriateľa...

Národná brigáda ako nepodarený darček k výročiu SNP?

Minister obrany v predvečer osláv zverejnil projekt „Národnej brigády“– v podstate kvázi dobrovoľníckej pomocnej jednotky OS SR. Problém tým však len ilustroval a zvýraznil.

Plánovaná Národná brigáda by mala byť už treťou v poradí variáciou vojenskej služby v štátnej armáde. Už máme profesionálnu vojenskú službu, neskôr bola zavedená tzv. dobrovoľná vojenská príprava, no a po jej nevalnom úspechu prichádza ešte aj Národná brigáda.

Ani jedna z týchto foriem služby v OS SR však nemôže nahradiť tú zložku branného systému, ktorá historicky v našich podmienkach plnila podstatnú funkciu popri profesionálnom a konskripčnom vojsku. Tou chýbajúcou zložkou branného systému sú spomínané branné spolky, alebo po novom občianska branná činnosť.

Oslavy Povstania bez úcty k brannej tradícií?

Minister obrany teda v predvečer jubilejných osláv SNP priniesol ďalší dezert na tanieri štátneho monopolizmu v oblasti branného systému. Zrejme bez toho, aby si uvedomil, že problémom je práve tento štátny monopolizmus. Monopolizmus, ktorý síce niekedy nemá problém deliť sa o svoj monopol so súkromnými bezpečnostnými či dokonca vojenskými spoločnosťami, ale rolu občianskej spoločnosti vytrvalo zanedbáva. Robí to v príkrom rozpore s našou brannou tradíciou.

Bez štátnych ozbrojených síl a drahých vojenských hračiek sa národná obrana dnes robiť nedá. Ale nedá sa to ani bez občianskej brannej kultúry. A tú nebuduje a neudržiava armáda ani politici. Ak chce niekto z rečníkov na tohtoročných jubilejných oslavách SNP v Banskej Bystrici povedať niečo, nie celkom otrepané a pritom dosť aktuálne, mal by povedať toto.

Osemdesiate výročie Povstania by nemalo pôsobiť dojmom, že niekto s úľavou dosiahol to, ako spolu s priamymi účastníkmi, odišla do histórie aj jeho skutočná, autentická oslava. Nemalo by byť ani o definitívnej porážke občianskej brannej kultúry našej spoločnosti, pretože bez nej by SNP nebolo možné. A bez nej nebude možná ani dôstojná oslava tohoto sviatku v budúcnosti.