Prečo vítajú obmedzenie poisťovania štátneho majetku aj niektorí sprostredkovatelia

Tlačová beseda ku konsolidačnému balíčku trvala vyše dvoch hodín, no len približne minútu z nej venoval vicepremiér Tomáš Taraba téme poisťovania štátneho majetku. Napriek tomu zaujal. Najmä pre ostré slová, ktoré použil. Uviedol, že 90 percent poistiek je podľa neho na ministerstve životného prostredia fiktívnych a je presvedčený, že podobne je aj na ďalších ministerstvách či v samospráve. „Vláda prijme prinajmenšom nariadenie, že žiadni makléri nebudú poisťovať štátny majetok,“ zdôraznil. Tiež sa podľa neho nebude poisťovať majetok, ktorý nemá žiadnu hodnotu.

Slová o vylúčení maklérov by mali vyvolať odpor práve v ich radoch. Skutočnosť je však zložitejšia. Krátko po zverejnení informácie mi jeden zo sprostredkovateľov napísal: „konečne“. Dôvodom je koncentrácia trhu, poisťovanie štátneho majetku má v rukách obmedzený počet hráčov.

Agent verzus poradca

Kuriózne je, že v centrálnom registri zmlúv je cena takejto služby nula eur. Dôvodom je zákon, ktorý rozdeľuje odborníkov sprostredkujúcich finančné služby na agentov a poradcov. Agenti sú platení províziami od finančných inštitúcií, poradcovia si účtujú honoráre od klientov. Základné pravidlo však hovorí, že oba spôsoby nie je možné kombinovať. Ak by mal niekto licenciu agenta, nesmie brať peniaze za poradenstvo aj od klienta. A platí to aj naopak. Keďže Slováci nie sú naučení platiť za služby, poradcov v zmysle zákona je na trhu minimum. Hoci oba tábory robia istý druh poradenstva.

Vo výsledku firma, ktorá zabezpečuje pre štát a štátne firmy audit poistných potrieb, účtuje za svoje služby nula eur. Odmenu však získa, ale menej transparentným spôsobom vo forme provízie od poisťovne, ktorú bude odporúčať.

Podobne to funguje aj pri komerčných firmách. Tu treba zdôrazniť, že je rozdiel poistiť bežnú domácnosť a veľkú firmu. Bez dešpektu k agentom, ktorí zabezpečujú služby pre bežných ľudí, je rozdiel poistiť domácnosť a veľkú fabriku so špecifickými strojmi a rizikami. Ani samotné poisťované firmy si niekedy nemusia uvedomiť všetky potenciálne nebezpečenstvá.  

Už len pohľad na aktuálny problém s povodňami ukazuje obrovský rozdiel medzi poisťovňami. Niektorá poisťuje záplavy bez výhrad, ďalšia kráti plnenie, ak sa vytápanie zopakuje viackrát za rok a tretia síce majetok poistní, ale povodeň je vo výluke.

Čo je fiktívna poistka?

Tarabove slová o fiktívnych poistkách sú zaujímavé a celá odborná verejnosť sa teší na to, akými analýzami ich podloží.

Najmä komerčné firmy sú často ochotné zaplatiť odborníkovi za dobrú radu, súčasný zákon to však neumožňuje. Odborník totiž môže poradiť aj nepoistiť sa. Typickým príkladom sú podnikové flotily automobilov. Ak má firma 200 áut a každý rok sa v dôsledku havárie či krádeže zničí šesť, je pre ňu lacnejšie autá nahradiť, ako pre každé z vozidiel platiť havarijnú poistku.

Je však otázne, či by takúto radu agent dal, ak by vedel, že dostane zaplatené iba ak poistenie sprostredkuje.

Štát je obrovský moloch, ktorý by teoreticky dokázal manažovať vlastné riziká. Teoretizovali sa o to aj predchádzajúce vlády. V roku 2011 prišiel s podobným nápadom vtedajší minister financií Ivan Mikloš a o dekádu neskôr to zopakoval ďalší minister Igor Matovič. Šéf OĽaNO doslova povedal, že je to „jeden veľký Klondike, jedna veľká zlodejina a veľký biznis pre sprostredkovateľov“.

Slovenská asociácia poisťovní vtedy reagovala, že štát sa môže pokúsiť pri uzatváraní zmlúv rokovať priamo s poisťovňami. „V tom prípade však bude tak ministerstvo, ako aj poisťovňa – potrebovať viac zamestnancov, ktorí sa budú tejto agende venovať namiesto sprostredkovateľov.“

Bez úradu to nepôjde

To je veľmi dôležitá poznámka a podčiarkujú ju aj samotní sprostredkovatelia. Pokiaľ by sa štát chcel poisťovať vo vlastnej réžii, alebo dokonca nebyť poistený vôbec s výnimkou zákonných poistení, bude potrebovať nie jedného človeka, ale celú sofistikovanú agentúru. Jej úlohou bude zohľadňovať riziká a vypočítať, aké rezervy musí štát tvoriť.

Škody nevznikajú rovnomerne každý rok a to znamená nutnosť tvoriť rezervy, ktoré politici neprejedia. Ak sa deväť rokov nič nestalo, nie je dôvod myslieť si, že riziko je nulové, ale naopak. Príkladom môžu byť zatopené garáže ministerstva vnútra na brehu Dunaja.

Tiež sa nedá považovať za podvod, ak je poistené Gabčíkovo, ale doteraz sa hrádza nepretrhla. Ak by sa tak stalo, škody by boli nedozerné. Najväčšie riziká poisťovne zdieľajú v syndikátoch alebo zaistením v zahraničí.

Je otázne, či sú politici schopní uvedomiť si dlhodobé riziko. Najmä ak vedia, že za štyri roky tu už nebudú a problémy budú musieť riešiť ich nástupcovia. Obmedzenie štátneho poistenia môže byť zaujímavá téma, no je dôležité, aby sa z toho nestal problém pre ďalšie generácie. Celé roky takto politici pred sebou rolovali verejný dlh. Poisťovníctvo a práca s rizikom sú vysoká matematika.

Štát cíti voči poisťovniam aj istú žiarlivosť. To je logické. Ľudia, ktorí sú zodpovední a poistia sa, nie sú v prípade problémov odkázaní na štát. To spochybňuje nenahraditeľnosť politikov. Ak má štát výhrady voči tomu, že poisťovne neplnia tak ako majú, treba zrýchliť súdne konania, ktoré v konečnom dôsledku rozhodujú.

Isté však je, že hoci štát poisťovne spochybňuje, profituje z nich prostredníctvom dane z poistenia. Aj z peňazí zodpovedných poistených Slovákov financuje fiškálne nezodpovedné sociálne balíčky. Štát síce poisťovne nechce, ale potrebuje.

Rozdelenie na finančných poradcov a finančných agentov a ich odmeňovanie rieši zákon 186/2009. O jeho súčasnom nastavení a potrebných zmenách sa bude hovoriť na konferencii Investičné trendy 3. októbra 2024. Pozrite si program.

Zdroj: TREND