Prečo hodila Barcelona Messiho cez palubu: Je za tým biznis väčší ako on

Koniec Lionela Messiho v Barcelone odráža sieť súvislostí, ktorá je príkladom toho, že aj megastar jeho formátu môže „priškripnúť" súkolie veľkého biznisu. Väčšieho, než je hocijako veľký futbalista na zemeguli.

FC Barcelona predstavuje najbohatší klub nielen futbalový, ale všeobecne športový. V roku 2018 sa ako prvý športový klub dejín prehupla svojimi tržbami cez miliardu dolárov. Ako je teda možné, že nemá na to, aby si udržala svoju najväčšiu hviezdu, Messiho? Dôvod je, ako inak, prevažne ekonomický. Či skôr dôvody.

Akcionármi sú fanúšikovia

Na rozdiel od mnohých iných veľkoklubov, či už futbalových či iných, je Barcelona napriek obrovským tržbám len pomerne málo zisková. Aktuálne je dokonca stratová. Prevádzková strata za obdobie od vlaňajšieho do tohtoročného júna je 100 miliónov eur. Samozrejme, covid dopadol na šport ťažko všeobecne, lenže bez neho by Barcelona rovnako vykázala len relatívne drobný zisk 29 miliónov eur.

Kľúčovým dôvodom nízkej ziskovosti je to, že Barcelonu na sto percent vlastnia fanúšikovia, takzvaní socis, teda doslova partneri, ktorých je skoro 150-tisíc. Podobne fanúšikovia vlastnia  napríklad aj Real Madrid.

Prezident Barcelony alebo Realu tak nie je žiadny majiteľ, ale jednoducho jeden z desaťtisícov spolumajiteľov, teda človek, ktorého zo svojho stredu do čela zvolila fanúšikovská základňa. 

 Ročne fanúšika jeho status partnera Barcelony vyjde na necelých 200 eur. Za ne dostane ľahší prístup k vstupenkám na zápasy, k „permiciám", hlasovacie práva pri voľbe prezidenta klubu alebo možnosť využívať Barca TV, oficiálny klubový mediálny kanál.

Fanúšikovské vlastníctvo sa španielskym klubom obzvlášť vyplácalo v deväťdesiatych a nultých rokoch. Nemuseli ako akciové firmy a mnohé iné kluby rozdeľovať zisk medzi štandardných akcionárov, takže si mohli aj na veľký dlh dovoliť veľmi nákladné nákupy hráčov typu Zinedina Zidana, Luisa Figa, Davida Beckhama alebo Ronaldinha.

Nástup šejkov a oligarchov

Lenže s príchodom multimiliardárov typu Romana Abramoviča do európskeho futbalu, v jeho prípade konkrétne do Chelsea, rovnako ako s prílivom petrodolárov a arabských vlastníkov do klubov ako Paris Saint-Germain alebo Manchester City nastala zmena v pomere uplatniteľnej finančnej sily.

Tieto kluby totiž financoval nielen dlh, ale aj vlastný kapitál v podobe vlastného imania toho či onoho oligarchu, šejka alebo iného boháča či bohaté firmy alebo skupiny.

Lenže v prípade fanúšikmi vlastnených veľkoklubov je prakticky nemysliteľné, že by čo len menšinový podiel prešiel do rúk jednotlivca alebo skupiny s rozsiahlym vlastným kapitálom. To by fanúšikovia neprehltli!