Je mimoriadne únavné, ak nás počas koronakrízy, okrem strachu o svoje zdravie či stratu príjmu, stresujú aj vnútorné problémy človeka, ktorý je v tejto krajine momentálne premiérom. Igor Matovič najnovšie na koaličnej rade pohrozil, že ak sa vzťahy v koalícii nezlepšia, podá demisiu. Aj krátko predtým vyslovil rovnakú hrozbu ohľadom voľby generálneho prokurátora.

Jeho nariekanie nad koaličnými partnermi nie je žiadnou novinkou. Sťažuje si na nich pravidelne, rovnako ako na opozíciu a občas aj na média, vedcov alebo prezidentku. Šermovanie s demisiou však tieto sťažnosti predsa len posúvajú na vyššiu, nebezpečnejšiu úroveň.

Bez pudu sebazáchovy

Premiér sa netají tým, že premiérsku funkciu nikdy nechcel. Ani sa na takú možnosť nikdy nepripravoval, veď ešte tri mesiace pred voľbami sa preferencie OĽaNO pohybovali okolo hranice zvoliteľnosti. V hnutí viac-menej vtedy len dúfali, že voľby nakoniec dopadnú tak, aby ich ostatní pri skladaní vlády potrebovali. S víťazstvom nikto nepočítal.

Ak sa I. Matovič tvári, že nikdy nechcel byť predsedom vlády, znamená to, že dnes nemá pri svojich vyhrážkach čo stratiť. Robí to z neho politika bez pudu sebazáchovy. Kým štandardní premiéri sa snažia moc udržať, tomu súčasnému by sa demisiou skôr uľavilo. To je celkom nová a neštandardná situácia, ktorá znásobuje jeho nevypočítateľnosť.

Pre krajinu to nie je vôbec optimálne. Sám I. Matovič zvykne opakovať, že čelíme najväčšej kríze od druhej svetovej vojny. Krízy občas dokážu sformovať lídrov. Je za tým prirodzená potreba ľudí obracať sa v časoch najväčšej núdze a neistoty na niekoho, kto im poskytuje komfort a dodáva odvahu. Taký líder by mal disponovať vnútornou silou či schopnosťou spájať spoločnosť a strhnúť ju pre svoju víziu cesty.

Lenže súčasný premiér nám namiesto toho pravidelne ponúka ponor do svojej vlastnej znepokojenej duše, vnútornej neistoty a zaťažuje nás svojimi osobnými konfliktami, ktoré mu očividne prerastajú cez hlavu. To nie sú známky silného lídra inšpirujúceho davy.

Umenie politiky

Premiér sa nám napríklad neustále sťažuje, že mu jeho koaliční partneri (najmä Richard Sulík) dávajú podpásovky. Lenže v politike vám len málokedy vaši partneri unisono pritakávajú. Politika je tvrdé bojisko, v ktorom jednotlivé strany hája svoje záujmy a záujmy svojich voličov. A keďže neexistuje žiadny jednoznačný recept na boj s krízou, prirodzene sa tým otvárajú príležitosti pre stret názorov.

Napokon, sám I. Matovič by to mal vedieť najlepšie. Keď sa v roku 2010 stal vďaka SaSke súčasťou Radičovej koalície, toľkokrát jej hodil pod nohy polená, až s ním R. Sulík stratil trpezlivosť. Po tom, ako I. Matovič zahlasoval v parlamente s opozíciou, ho vyhodil z poslaneckého klubu. Líder Obyčajných ľudí bol vždy majstrom deštrukcie a dnes mu ostatní len dávajú okúsiť jeho vlastnú medicínu.

Politika je aj umenie vyjednávania a hľadania kompromisu. Toto by mala byť hlavná úloha premiéra. Dnes to chápe každý okrem samotného premiéra.

Vedci ako lídri

Kto by mohol dnes prebrať žezlo lídra, na ktoré premiér osobnostne nedorástol? Prezidentka má na to dobre našliapnuté, ale akoby ju limitovala jej pokora pred vlastnými obmedzenými kompetenciami.

Čiastočne takých lídrov dnes nachádzame medzi vedcami. Napríklad Vladimír Krčméry sa stal počas prvej vlny pre mnohých duševnou vzpruhou, symbolom a nespochybniteľnou autoritou. Ale aj ďalší, ako Robert Mistrík, Pavol Čekan či Richard Kollár robia záslužnú prácu a konštruktívne formujú verejný diskurz. Je preto prekvapujúce, že na viacerých z nich už stihol premiér medzitým zaútočiť.

I. Matovič nás možno vďaka antigénovým testom a vakcínam formálne vyvedie z tejto krízy, ale nebude to jeho víťazstvo. Nie je totiž lídrom, na ktorého by sme sa v tomto čase obracali. Je len uplakaným premiérom, ktorý sa premiérom nikdy nechcel stať.