Stredovýchodná Európa v súčasnosti čelí bezprecedentnej hrozbe. O tom niet pochýb. Invázia ruských vojsk na Ukrajinu sa javí ako ďalší krok nenávistného revizionizmu, ktorého cieľom je obnova veľmocenského postavenia Ruska. Napriek tomu, že intenzívne boje sú len v úvodnej fáze, ich vplyv už cítime aj v našich končinách.
Zatiaľ čo lídri západoeurópskych krajín vášnivo diskutujú o rozsahu sankcií, krajiny stredovýchodnej Európy sa pripravujú na vlnu zúfalých utečencov. Snaha Pobaltia o odrezanie Ruska od systému SWIFT nebola doteraz vypočutá a francúzsky prezident Emanuel Macron sa v rámci predvolebného kalkulu pokúša hrať na mediátora.
Mnohým by sa mohlo zdať, že rozhodujúcu úlohu v tomto konflikte zohráva výlučne Moskva, Kyjev, Washington, prípadne Paríž, Berlín a Londýn, a že úloha najbližších susedov Ukrajiny je v tejto konštelácii len nervózne vyčkávanie a poskytovanie humanitárnej pomoci tým, ktorí utekajú z Ukrajiny.
Postoj slovenskej vlády je zatiaľ veľmi korektný, no v pozadí globálnych udalostí môže pôsobiť celkom irelevantne. Je to však mylná predstava. Slovensko má všetky dostupné nástroje na to, aby prispelo k mierovému riešeniu vojny na Ukrajine. Nepotrebuje k tomu rozsiahly vojenský arzenál, mnohomiliónovú humanitárnu pomoc ani jadrové zbrane. Stačí jedno štátnické gesto.
Pošlime Čaputovú do Ľvova
Na prvý pohľad môže táto myšlienka pôsobiť šialene a predovšetkým nezodpovedne. Výprava hlavy štátu a zároveň hlavnej veliteľky ozbrojených síl do krajiny poznačenej intenzívnymi bojmi neznie ako najracionálnejší nápad. Opak je však pravda.
Nie je žiadne tajomstvo, že symboly a gestá majú obrovský vplyv na dôležité svetové udalosti. Obzvlášť to platí na Ukrajine, kde voľby vyhrávajú desaťmiliónové marketingové rozpočty, oligarchizované médiá a populistické manévre. Pri súčasnom sklamaní ukrajinského vedenia, ktoré sa dožaduje aktívnejšej pomoci Západu, má každé gesto svoj význam.
Vzor by sme mohli hľadať v návšteve vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Kaczyńského počas invázie Gruzínska v roku 2008. Séria vzájomných provokácii a hraničných incidentov v separatistických oblastiach Abcházska a Južného Osetska viedla k útoku ruských síl pod zámienkou ochrany civilného obyvateľstva.
Sme tu, aby sme sa podujali boja. Prvýkrát po dlhom čase naši susedia zo severu a východu ukázali tvár, ktorú poznáme už stovky rokov. Títo susedia majú pocit, že národy okolo nich by im mali byť podriadené. My hovoríme nie!
V čase, keď sa moskovské jednotky nevyhnutne blížili k hlavnému mestu a samotné mesto čelilo bombardovaniu, sa pred budovou miestneho parlamentu v Tbilisi 12. augusta 2008 zhromaždili zahraniční politickí lídri. Nebol medzi nimi ani prezident Spojených štátov, ani prezident Francúzskaa už vôbec nie nemecká kancelárka. Namiesto lídrov západnej Európy na námestí stáli prezidenti Poľska, Ukrajiny, Litvy, Estónska a premiér Lotyšska.
Iniciatíva poľského prezidenta, ktorý vo svojom príhovore pred viac ako stotisícovým davom zdôrazňoval, že prišiel časpostaviť sa proti ruskému revizionizmu, si vtedy získala pozornosť celého sveta. Debatu rozvíril najmä Kaczyńského výrok, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr ukázal ako pravdivý. „Dnes Gruzínsko, zajtra Ukrajina, pozajtra Pobaltie a možno neskôr príde rad aj na moje Poľsko,“ predpovedal ďalší postup ruskej expanzie.
Gruzínsko v ten istý deň podpísalo prímerie, na základe ktorého definitívne prišlo o kontrolu nad územím separatistických republík. Dodnes sa traduje, že jednen z dôvodov, prečo Rusko nevkročilo do Tbilisi, bol tvrdý odpor (a fyzická prítomnosť) zo strany stredoeurópskych lídrov. Hlavným dôvodom však pravdepodobne bolo prosíkanie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkózyho. Ten z pozície francúzskeho predsedníctva v Európskej únii pôsobil ako mediátor medzi Tbilisi a Moskvou.
Slovenská príležitosť
Návšteva stredoeurópskych lídrov vo vojnou zmietanom Gruzínsku nebola len symbolickým gestom, ale aj silným diplomatickým stanoviskom. Iniciatíva poľskej strany získala obrovskú podporu v samotnej kaukazskej krajine, a predovšetkým upriamila pozornosť sveta na agresívnu politiku Ruskej federácie.
Dalo by sa polemizovať, či skupina štyroch prezidentov a jedného premiéra mala v ten deň väčší politický výtlak ako väčšina lídrov Západu. Poukázala ale na fakt, že krajiny, ktoré majú skúsenosť s nadvládou Moskvy, nebudú akceptovať návrat k starým mocenským poriadkom. Išlo o symbol, ktorý je aj v súčasnosti v Poľsku považovaný za jeden z najväčších úspechov východnej politiky, a zároveň za najviac stmeľujúci moment medzi Varšavou a Tbilisi.
História sa rada opakuje a tentokrát sme svedkami bojov v oblasti Kyjeva. Potenciálny výjazd politických lídrov nášho regiónu do hlavného mesta Ukrajiny by pri súčasnej volatílnej situácii na fronte zrejme nebol najlepší nápad. Existuje ale iné miesto, ktoré vďaka svojej histórií a symbolike znie ako ideálne miesto pre zopakovanie úspechu z Tbilisi.
Vo svete, v ktorom Ukrajina musí invázii Ruska čeliť sama, má každý symbol váhu zlata
Východne od našich hraníc sa nachádza mesto, s ktorým sme zdieľali spoločnú minulosť. Ľvov nebol len jedným z hlavných centier rakúskej Haliče, ale aj miesto, kde odjakživa koexistoval západ a východ, katolicizmus a pravoslávie, Poliaci a Ukrajinci. Relatívne bezpečná vzdialenosť od frontových línii taktiež utlmuje prípadné obavy o bezpečnosť zúčastnených lídrov.
Prezidentka Zuzana Čaputová patrí medzi najlepšie symboly a reprezentáciu krajiny v zahraničí. Pokiaľ sú jej slová o empatii k Ukrajincom pravdivé, teraz má príležitosť ukázať sa v tom najlepšom svetle. Pomerne dobré medzinárodné renomé jej zas umožňuje byť serióznou iniciátorkou podobného podujatia. Stačí len jedno štátnické gesto.
Bez ohľadu na výtlak a závery teoretického Ľvovského zjazdu, ukrajinská vláda, no predovšetkým bežní Ukrajinci, by tento krok bez pochýb veľmi ocenili. Vo svete, v ktorom Ukrajina musí invázii Ruska čeliť sama, má každý symbol váhu zlata.
Ďalšie dôležité správy
