Tragické udalosti posledných troch týždňov naznačujú, že Európa sa už nevráti do starých politických koľají. Bezočivý nájazd na Ukrajinu okrem iného odhalil aj pravú tvár západoeurópskej politiky. O jej pravých úmysloch sme doteraz mohli len uvažovať.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron v úmrtiach tisícov ľudí nevidí ľudskú tragédiu, ale súčasť predvolebnej kampane. Obraz mierotvorcu z Paríža by samozvanému reformátorovi Európskej únie určite prospel.
Podobne sa na situáciu pozerajú aj Holanďania. Z najtvrdších obhajcov právneho štátu a liberálnej demokracie sa v jednou okamihu stali najtvrdší odporcovia členstva Ukrajiny v európskej dvadsaťsedmičke. Vraj treba pomáhať Ukrajincom tam, kde je to reálne.
Niekde na juhu kontinentu Španieli hľadajú príležitosť, ako si úspešne privyrobiť na tranzite plynu z Alžírska. Oficiálne konajú v mene európskej solidarity, starostlivo hľadajú alternatívy pre moskovský plyn.
Problém však leží niekde inde: Slovensko má nulovú iniciatívu
Berlín pod taktovkou semaforovej koalície síce v otázke zbrojenia zásadne otočil, no obavy sú naďalej namieste. Dlhé roky starostlivo budovaných vzťahov medzi nemeckými priemyselníkmi a ruskou oligarchiou nie je možné v priebehu niekoľkých týždňov definitívne prerušiť.
Medzi trpiacou Ukrajinou a západoeurópskym svetom ovládaným byrokratmi s prestížnymi titulmi, sa nachádzajú krajiny strednej Európy. Zdieľajú spoločnú komunistickú minulosť, no ich reakcia na ruskú agresiu sa často líši. Na jednej strane sa verejnosti ponúka obraz odvážneho kyjevského posolstva, ktoré prinieslo slová nádeje a podpory. V tieni pritom často číhajú sily lojálne kremeľskému videniu sveta.
Dva stredoeurópske vesmíry
Oficiálne stanoviská majú svoju váhu, nie všetky sú si však rovné. Názorným príkladom môže byť pozícia jednotlivých krajín V4. V najväčšom nesúlade je prístup Budapešti a Varšavy. Tie za bežných okolností sa považujú za blízkych spojencov v konfrontácii s orgánmi Európskej únie ohľadom údajného porušovania princípu právneho štátu.
Obe krajiny síce odsúdili ruskú agresiu, prijímajú vojnových utečencov a posielajú humanitárnu pomoc, ale tam sa všetky podobenstvá končia. Maďarská vláda pod taktovkou Viktora Orbána si zvolila cestu opatrného konštatovania, zatiaľ čo Poľsko sa vydalo na diplomatický ekvivalent krížovej výpravy proti Moskve.
Poľská konzervatívna vláda pod vedením strany Právo a Spravodlivosť (PiS) uspela aj na domácej scéne a našla spoločnú reč s opozíciou, ktorá na oplátku podporila novelizáciu zákona o obrane národa. Ambiciózny plán okrem iného ráta aj so zvýšením armádnych výdavkov na úroveň 3 percent HDP od roka 2023, rozšírením počtu profesionálnych vojakov na 250-tisíc s podporou 50-tisícovej zložky teritoriálnej obrany a obnovenie fungovania vojenskej rezervy.
„Poľsko musí byť krajinou schopnou účinnej obrany. Ukrajinci dokázali, že aj so skromnou armádou sa dá brániť. Ale my musíme mať oveľa silnejšiu armádu,” vyhlásil poľský vicepremiér Jaroslaw Kaczyňski. Napriek pretrvávajúcim vnútropolitickým sporom sa obe strany politickej barikády dokázali povzniesť nad vzájomný konflikt a podporiť spoločné politické úsilie.
Prezident Andrzej Duda v snahe deeskalovať polarizáciu spoločnosti vetoval návrh kontroverznej reformy učebných osnov a opozičná väčšina v senáte zas jednohlasne podporila návrh zákona o obrane národa. Samozrejme, spory medzi vládnou koalíciou a opozíciou naďalej pretrvávajú, atmosféra je však omnoho konštruktivnejšia.
V neposlednej miere udalosti posledných dní ovplyvnili aj konflikt medzi Varšavou a európskymi orgánmi. Spor o disciplinárnu komoru najvyššieho súdu a menovanie nových sudcov sa v posledných mesiacoch dostal do štádia, kde Brusel zablokoval príliv peňazí z fondu postpandemickej obnovy. Teraz však konflikt odišiel na vedľajšiu koľaj a Poľsko sa z pozície izolovanej krajiny stalo jedným z najdôležitejších hráčov na západ od Kyjeva.
Pasívne Slovensko
Zatiaľ čo v prípade Maďarska a Poľska diplomatické pozície sú relatívne jednoznačne, opak platí pre Slovensko. Vláda na čele s premiérom Eduardom Hegerom otvorene podporuje obranné snahy Kyjeva. V posledných dňoch sa dokonca skloňuje aj medializovaná teória o možnom zaslaní protileteckého systému S-300 na Ukrajinu. Problém však leží niekde inde: Slovensko má v súčasnom rozpoložení nulovú iniciatívu.
Nejde tu len o Hegerovu absenciu počas návštevy stredoeurópskych premiérov v Kyjeve. Bratislava v posledných dňoch je schopná len reagovať na návrhy a mediálne špekulácie zo zahraničia. Na tom by nebolo nič zlé v prípade, že nemáme spoločnú hranicu s Ukrajinou.
Napriek masovej vlne solidarity bežných obyvateľov, slovenská zahraničná politika pôsobí pomerne pasívne
Na rozdiel od Paríža, Londýnu a Washingtonu udalosti na východ od našich hraníc sa nás priamo dotýkajú. Desaťtisíce utekajúcich ľudí hľadá útočisko práve v našich končinách.
Poľská vláda v posledných dňoch stupňuje tlak na západné krajiny. Vicepremiér J. Kaczyňski navrhol mierovú misiu NATO na Ukrajine, premiér M. Morawiecki avizuje derusifikáciu poľského hospodárstva a vyzýva na úplnú obchodnú blokádu Ruska a minister školstva zvažuje návrat základných prvkov brannej výchovy do miestnych škôl.
Zo slovenskej perspektívy to môže pôsobiť ako zbytočná nadpráca, ale ide o prelomové vyjadrenia, ktoré ovplyvňujú politický diskurz na medzinárodnej úrovni.
Samozrejme, celú vinu za súčasný stav nenesie výlučne vláda. Ťažko sa pracuje na konštruktívnych riešeniach v okamihu, keď opozícia otvorene sabotuje zahraničnopolitickú orientáciu krajiny. Aj keď debata o posielaní ťažkých zbraní na Ukrajinu môže byť úplne legitímna, populistické hry spochybňujúce základné fakty o ruskej agresií sú hanebným činom.
Prázdne reči
Napriek masovej vlne solidarity bežných obyvateľov, slovenská zahraničná politika pôsobí pomerne pasívne. Môže sa zdať, že politické elity z radov koalície a opozície sa predovšetkým pokúšajú nenahnevať si proruskú časť obyvateľstva. Naopak, členovia vládnej garnitúry, ktorí patria k najtvrdším obhajcom Ukrajiny (napr. minister obrany Jaroslav Naď) komunikujú s verejnosťou arogantným spôsobom, ktorý momentálnu podporu verejnosti viac podkopáva než upevňuje.
Slovensko má na viac. Možno nie sme najsilnejšou krajinou regiónu, no máme všetky predpoklady na to, aby sme v podpore silnej a nezávislej ukrajinskej štátnosti zohrali dôležitejšiu úlohu. Na rozdiel od Varšavy sme v relatívne dobrých vzťahoch s Bruselom a nikto na Západe by nás nemohol obviňovať z rusofóbneho fanatizmu.
Na to by sme však nepotrebovali len ochotnú vládu, ale aj uvedomelú opozíciu.
Ďalšie dôležité správy
