V komentári pre Telegraph tvrdí britský spisovateľ a komentátor Douglas Murray, že si lídri Kanady a Nového Zélandu postavili imidž na prázdnych pózach. Spoločnosti, ktoré rozdelili, sa začínajú obracať proti nim. Na silné vlny odporu neboli idealistické platformy pripravené. Tvrdé kroky, na ktoré sú vlády odkázané, odhaľujú pascu politiky emócií.
Platformy stavali na empatii
Novozélandská premiérka Jacinda Ardernová a jej kanadský kolega Justin Trudeau sa stali politickými hviezdami západu najmä vďaka pátosu a emočným gestám.
Kvalifikácia J. Trudeaua na premiérsky úrad pozostávala z krátkej kariéry základoškolského učiteľa a faktu, že bol synom bývalého predsedu vlády. Jadrom jeho politickej identity bol jednoduchý sľub, že bude iný, chápavejší, empatickejší.
J. Trudeau od začiatku vynikal v citlivom vnímaní progresívnych tém, ktoré občas získalo až patetický rozmer — napríklad vďaka garderóbe stereotypických kostýmov, ktoré premiér striedal na zahraničných návštevách.
Paradoxne sa empatická rétorika v skorých dňoch pandémie osvedčila. Pre J. Trudeaua bolo prirodzené hovoriť o solidarite a rok 2020 bol pre jeho témy akoby stvorený.
Politický štýl J. Ardernovej je lídrovi Kanady blízky, základným kameňom je predovšetkým pátos. To vidieť v rozhodnutí kompletne uzavrieť hranice Nového Zélandu po tom, ako sa v krajine objavil jediný prípad koronavírusu. Ostrovný štát sa v prvých vlnách pandémie stal príkladom pre svet, opatrenia boli razantné a nečelili vážnejšiemu odporu.
Z počiatočného úspechu sa ale stala droga. Novozélandská vláda predstavuje balíčky nových, prísnych opatrení aj počas vlny omikronu, keď sa ostatné krajiny, od Spojeného kráľovstvá po opatrné Holandsko, vracajú do normálu.
Opatrenia sú podľa kritikov performatívne. To sa dá povedať aj o kontroverznom kanadskom mandáte, ktorý vyžaduje karanténu alebo očkovanie od kamionistov, ktorých kontakt s inými osobami je minimálny.
Zrážka s realitou
V prvej fáze pandémie žali vlády J. Ardernovej a J. Trudeaua úspechy, počas súčasnej čelia krízam. Wellington a Ottawu okupujú davy protestujúce proti vakcinačným mandátom a protipandemickým opatreniam. Tohtoročná vlna sa začala kanadským „konvojom slobody“, ktorý si aspoň niektorí protestujúci pred novozélandským parlamentom berú za príklad.
Protesty sa ale neobjavili sami od seba. Sú výsledkom polarizácie spoločnosti, ktorú splodilo aj neustále moralizovanie politických elít. Ľudí s pochybnosťami o očkovaní kanadský premiér označil, okrem iného, za rasistov a mizogýnov.
Podľa D. Murrayho sa J. Trudeau ocitol v pasci. Sám seba postavil do úlohy najvyššej morálnej autority, zo svojich oponentov urobil rasistov a luzu. Ustúpiť z takej pozície je bez straty tváre nemožné.
Ottawskí kamionisti reprezentujú rozvrat kanadskej spoločnosti, tvrdí politológ
Odvrátená strana empatie
Vlády si samy zviazali ruky. Výsledkom sú takmer permanentné zrážky protestujúcich s políciou na ulicach Ottawy a Wellingtonu. Kanada reaguje na konvoj kriminalizáciou, zatiaľ so zmiešanou úspešnosťou. Kroky začali obmedzením crowdfundingových platforiem, pokračujú postupným zmrazovaním účtov. Vláda nepoprela ani nepotvrdila možnosť, že by sa v policajnom hľadáčiku mohli nájsť aj jednotlivci, ktorí kamionistom posielajú príspevky. Polícia konfiškuje benzín priamo z nádrží kamiónov, mesto čistí po sektoroch.
Nič z toho by nebolo potrebné, keby si premiér nevykopal prázdym moralizovaním vlastný hrob. Povinné očkovanie kamionistov nie je kľúčom k riešeniu pandémie, požiadavky demonštrantov neboli spočiatku radikálne. Lenže premiér už nemôže ustúpiť, ani vyjednávať. A tak musí kriminalizovať.
Alternatívny svet možno vidieť v autonómnom Quebecu. Ten po verejnom nátlaku zrušil plán dane pre neočkovaných. Premiér François Legault, ktorý má pred sebou voľby, reagoval na rastúci nepokoj a vyhlásil, že je čas na spoločenský mier. Na demonštrantov reagujú politické strany vecnou argumentáciou: opatrenia sú už tak mierne a nespokojnosť ľudí, ktorí dopady obmedzení cítia v peňaženkách, je do určitej miery pochopiteľná. Zriedkavé konvoje cez mesto rieši polícia najmä pokutami, na námestí pred Národným zhromaždením je prázdno.
J. Trudeau a J. Ardernová sa zaslúžene stali stelesneniami progresívnej politiky emócií. Ich súčasné zlyhania ale odhaľujú, že politická empatia je selektívna. Davy za progresívnym horizontom ju očakávať nemôžu. Ostáva obušok.
