Usporiadatelia tým nechtiac dokladajú, že o bezprostredný divácky zážitok zo športového výkonu vlastne zasa až toľko nejde. Fanúšikmi zdieľané potešenie zo zápolenia, priama účasť pri súťažiach sú teda ešte menej dôležité, než si doteraz mohli ctitelia coubertinovského humanizmu aspoň nahovárať.
Tokijské olympijské hry, „prvé dištančné“, sa napokon konajú aj napriek tomu, že si to viac ako štyri pätiny Japoncov pre covid neprajú. Nejde teda ani o želanie ľudí usporiadajúcej krajiny. Nejde o fanúšikovstvo, nejde o priamy divácky zážitok, zato sa ide proti vôli verejnosti.
Humanizmus je v cene
Napriek tomu sa však dokonca aj ekonomické kalkulácie benefitov olympijských hier na humanizmus a blahodarný vplyv na človeka ako takého tak rady – a čoraz intenzívnejšie – odvolávajú.
Stačí sa začítať do novej štúdie poradenskej spoločnosti KPMG, ktorá vyčísľuje predpokladané benefity olympijských hier v Brisbane v roku 2032. Hry majú austrálskej ekonomike priniesť asi osemnásť miliárd dolárov. KPMG však do tejto cifry započítava trebárs aj ich blahodarný vplyv na rozvoj ducha komunít, prestíže a občianskej hrdosti v usporiadateľskej krajine.
Olympiáda ďalej vraj prispeje k rozvoju austrálskej spoločnosti a ekonomiky posilnením zmyslu pre dobrovoľníctvo pri zaistení jej organizovania a rozvojom altruizmu.
Ekonomicky prínosné má byť aj to, že sa Austrálčania v dôsledku hier začnú viac hýbať, pričom ich športovanie zníži riziko vzniku chronických ochorení, čím nakoniec uľaví celému tamojšiemu zdravotníctvu. Protinožci budú potom aj v práci celkovo produktívnejší, lebo ich nejaká tá nádcha či chrípka len tak neskolí.
Opretí o fikciu
Dokonca aj niekdajší podpredseda Medzinárodného olympijského výboru Richard Pound označuje oficiálne kalkulácie benefitov organizovania hier, nielen tých brisbaneských, za „najkrajšiu fikciu“.
V skutočnosti bývajú hry sociálno-ekonomickým prepadákom, ktorý hlboko zaostáva za ružovými vyhliadkami, a to aj napriek tomu, že je zvyčajne až o stovky percent nákladnejší, než pôvodné kalkulácie predpokladali.
Olympiádu v Tokiu spláchla tsunami s menom covid-19
Náklady navyše sú fenoménom radu veľkých projektov, v prípade olympiád posledného polstoročia sa však rozsahom úplne vymykajú. Dosahujú priemerne až vyše 200 percent. Usporiadanie hier teda bežne býva až trikrát nákladnejšie, než ako ukazujú kalkulácie, na základe ktorých je usporiadateľstvo udelené.
A práve pretože je obrovská nákladnosť olympiád – a ich pochybná návratnosť – stále viac zakorenená vo všeobecnom povedomí verejnosti naprieč svetom, predkladajú sa jej stále „krajšie fikcie“, peňažne v skutočnosti, pochopiteľne, nevyčísliteľné.
Nenavštívite, ale zaplatíte
Tie ale hlavne zakrývajú horkú pravdu. Olympiády dneška majú pár víťazov, ale mnoho porazených – doslova, ale hlavne prenesene. Porazenými totiž nie sú len športovci, ktorí nedosiahnu na medaily, ale najmä daňoví poplatníci usporiadateľskej krajiny. Tí v skutočnosti nesú z drvivej väčšiny nákladové bremeno olympiád. Napriek tomu, že – ako teraz vidíme v Japonsku – na športoviská sa čoby diváci ani nemusia dostať a ani to príliš nikomu neprekáža.
Neúčasť publika na športoviskách prebiehajúcich hier pripravuje japonskú ekonomiku v prepočte o vyše pol miliardy eur. Približne polovica tejto straty vzniká v dôsledku neúčasti zahraničného publika, druhá pre neúčasť publika domáceho.
Začala sa najstratovejšia olympiáda dejín, aspoň teda z hľadiska výnosu z diváckej účasti
Ak by sa hry nekonali vôbec, ako si praje práve drvivá väčšina japonského obyvateľstva, predstavovala by ale strata už približne 3,6 miliardy eur. To sú teda náklady, ktoré by z veľkej časti niesol japonský daňový poplatník. Ten istý, ktorý je s tým už vlastne aj zmierený, keď volá po tom, aby hry neboli.
Profitujú politici a ich klienti
Straty olympiád sú totiž zospoločenšťované. Rozpočítané medzi milióny a milióny daňových poplatníkov. Všetci sa skladajú, a nikto nemá pocit, že by na tom bol horšie ako ľubovoľný spoluobčan. A to aj keď je strata obria.
Profitu zo organizovania tej či onej olympiády sa naproti tomu dočkajú len nemnohí. V prvom rade politici. A potom na nich napojení dodávatelia a podnikatelia. Tí prví sa načas ocitajú v samom centre svetového diania, navyše pri niečom takom milom, ako je šport. Stavajú si pomníček.
Druhí sa radujú z výnosného a bezpečného biznisu. Neusporiadanie už pridelenej olympiády by predstavovalo fiasko planetárneho významu. Na tričko sa ho nikto nevezme.
Šibeničný termín hier, uprené pohľady celého sveta a jeho veľké očakávania vytvárajú extrémne priaznivú klímu pre zainteresovaných politikov i podnikateľov. Biznismen potom už nemusí byť majster vyjednávania, aby si s odkazom napríklad na neočakávané zdraženie stavebných materiálov zažiadal o viac.
A politik zasa nemusí byť žiadny zaslúžilý štátnik, aby mu zákazka spriaznenej podnikateľskej duše a ňou navyšované nadnáklady u verejnosti či médií ľahko prešli.
Ide predsa o olympiádu a tá sa stihnúť musí. A bude sa konať, aj keď si to tí, čo nakoniec „lepia účet“, dokonca ani nebudú želať!
