Vláda otvorene hovorí o  širokom očakávanom navýšení daňových príjmov a obmedzení ekonomickej rentability podnikateľského prostredia. V záujme nutnosti konsolidačných opatrení, je však nutné pozerať na obe strany – teda aj na výdavky, ktoré sú u nás hlavným dôvodom súčasnej neudržateľnej trajektórie verejného dlhu. Neznamená to však, že tieto opatrenia neexistujú – naopak je ich hneď niekoľko, no sú (politicky) citlivejšie, ako zvyšovanie príjmov.

Z pohľadu výdavkov, veľmi závisí na tom, aký cieľ chceme dosiahnuť. Chceme pro-forma splniť nutné opatrenia pre vykázanie „akceptovateľných“ pomerových ukazovateľov hranice zadlženosti, alebo chceme skutočne zmeniť trajektóriu vládneho dlhu smerom k dlhodobej udržateľnosti? Ak je odpoveď bližšia druhému cieľu (čo by tak malo byť), rozpočet na budúci rok, by čisto na výdavkovej strane mal byť zoštíhlený aspoň o 1,6 mld. eur, alebo teda približne 1,2 percenta HDP, a to za predpokladu ak by sa zvýšili príjmy o minimálne 1,2 mld. eur. Ak by sa to na strane príjmov naplniť nepodarilo, potreba výdavkovej konsolidácie by bola priamoúmerne vyššia.

Oblastí, v ktorých by vláda mohla znížiť svoje výdavky je viacero. Najvýraznejší priestor je v sociálnych a podporných oblastiach, ale aj v štátnej správe. Menovite sú to opatrenia ako zrušenia 13. dôchodku, rodičovského dôchodku, úpravy dĺžky trvania vyšších prídavkov na dieťa, alebo obmedzenie všeobecných neadresných sociálnych dávok. Zdroje úspor sú aj vo verejnej správe – obmedzenie prezamestnanosti samospráv, alebo dočasné obmedzenie/zmena automatickej valorizácie miezd v štátnych službách. Taktiež by vláda nemala uvažovať o dotačných schémach pre kompenzácie cien energií (elektrická energia, zemný plyn a teplo), alebo o dotovaní pomoci na kompenzáciu vyšších úrokových sadzieb hypoték – toto sú už dnes témy minulosti. Pri súčasnom vývoji na trhu komodít, očakávanej trajektórii úrokových sadzieb ECB a známych dopadových prepočtoch relevantných inštitúcií ohľadom vplyvu na dlžníkov, už v diskusii k novému rozpočtu nemajú miesto.

Samozrejme, každé z opatrení postihne určitú skupinu ľudí, ktorá to pocíti na poklese príjmu. Ak by žiadna skupina obyvateľov nepocítila následky, nemôžeme hovoriť o konsolidácii. Práve preto vnímam ako primárny cieľ úspor opatrenia, ktoré ponechajú ľuďom iné možnosti, ako si nahradiť výpadok príjmov. Ak napr. skrátime dĺžku trvania poberania vyšších prídavkov na dieťa, síce nepodporíme mladé rodiny, ale na druhej strane majú stále možnosť zabezpečiť si alternatívny zdroj príjmu skorším opätovným zapojením sa do pracovného procesu. Ak valorizujeme dôchodky, tak 13. dôchodok by nemal byť automatickou dávkou – samozrejme, ak by sa ekonomike darilo a náš dlh by bol povedzme okolo 40 percent HDP – prečo nie, priestor by tu bol. Dnes sa však síce ekonomike darí, no naša budúca výkonnosť je ohrozená práve negatívne nastaveným výhľadom na potrebu náhleho a drastickejšieho šetrenia. A to by sme o 3 až 4 roky pocítili všetci a hrozil by nám scenár Grécka pred niekoľkými rokmi, kedy boli nespokojní všetci.

Ak by sme si zobrali štyri navrhované opatrenia (zrušenie 13. a rodičovských dôchodkov, úprava prídavkov na dieťa, zmena automatickej valorizácie miezd v štátnych službách) dosiahli by sme úsporu približne 1,3 mld. eur ročne, čo by bol veľmi pozitívny začiatok úsporného úsilia a vyslalo by to taktiež pozitívny signál aj pre európsku úniu, ktorá u nás realizuje procedúru nadmerného dlhu.

Kombinácia úsporných výdavkových opatrení a tlak na rast príjmov je silným zásahom do bežného života, no ak by sme mali byť v budúcnosti v čisto pragmatickom riadení našej ekonomiky externými inštitúciami (neslávne známa „Trojka“ – IMF, EK, ECB), náš život a suverenita by utrpela oveľa viac, ako dnešných niekoľko desiatok eur vo výpadkoch príjmov. Ak by tento proces raz nastal, je to nevratná špirála, ktorá by nám ukrojila desaťročie ekonomického rastu v záujme realizovania opatrení, ktoré aj tak budeme musieť podstúpiť. Potenciál tzv. „vyrásť z dlhu“ naša štruktúra ekonomiky vylučuje, keďže sme príliš závislý na ekonomických cykloch a orientovaný stále na výrobný sektor, kde je dopyt a ponuka tak dynamická, že nie je možné s ňou dlhodobo počítať.

Tomáš Boháček

Analytik 365.banky

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora