V Pláne obnovy v oblasti zdravotníctva sa nástroje často vydávajú za ciele

Reformy a investície v oblasti zdravotníctva by mali sledovať primárny cieľ – dostupnú kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť pre pacienta, ktorá je dlhodobo udržateľná. Dobre riadenému a osvietenému štátu by malo ísť „len“ o to, kto a ako tento cieľ najlepšie splní. Bez ohľadu na právnu formu a vlastníctvo poskytovateľov, bez ohľadu na to, či ide o štátneho poskytovateľa, súkromníka, neziskovku alebo cirkev. Štát má nastaviť jasné nediskriminačné pravidlá, stanoviť pevné mantinely a merateľné ciele, nastaviť regulácie a tie potom prísne vymáhať. Má mať páskou previazané oči ako starorímska bohyňa Justícia, má zobrať do ruky váhy, nestranne nimi posúdiť projekty a mečom ich „rozseknúť“ podľa toho, ktorý akú hodnotu za aké peniaze ponúka spoločnosti.

V Pláne obnovy v oblasti zdravotníctva nájdeme sem-tam tézy ako napríklad, že „investíciami do moderných budov a technického vybavenia sa zefektívnia klinické a prevádzkové procesy, dosiahne sa lepší komfort pre pacientov a personál a zníži sa riziko nozokomiálnych nákaz“, alebo: že hlavným cieľom reforiem a investícií v nemocničnom sektore „je zabezpečiť kvalitnú, dostupnú a efektívnu ústavnú zdravotnú starostlivosť“, ktorá zníži „počet úmrtí, opakovaných hospitalizácií a operácií a komplikácií spôsobených nevhodne poskytnutou starostlivosťou“. To by bolo super. Problém však je, že nič z toho nie je v Pláne obnovy stanovené ako míľnik, resp. cieľ.

Slovenský Plán obnovy zato určuje ako míľniky a ciele napríklad – schválenie stratégie, akčného plánu, legislatívy, počet nových či zrekonštruovaných lôžok, počet nakúpených nových prístrojov, preinvestované milióny eur stavebných nákladov, počet nových dotovaných ambulancií, nových sanitiek a pod. Lenže to sú len nástroje, prostredníctvom ktorých by sa mali dosahovať dobre navolené merateľné ciele prospešné pre pacienta a celú spoločnosť. A tie chýbajú.

Prečo nemeriame, akú hodnotu pre spoločnosť prinášajú investície do budov, prístrojov, personálu, prečo sa nesnažíme zistiť, či sa po týchto obrovských investíciách skutočne zlepšila aj kvalita a efektívnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti pacientom, klinických a prevádzkových procesov poskytovateľov, či sa zlepšila spokojnosť pacientov a zdravotníckeho personálu, ako sa vyvíja štatistika odvrátiteľných úmrtí, nežiaducich udalostí, reoperácií, rehospitalizácií, aký je trend výskytu tzv. nozokomiálnych (nemocničných) nákaz či dekubitov (preležanín) v ústavných zdravotníckych zariadeniach a pod.?

V Pláne obnovy v oblasti zdravotníctva sa nástroje, bohužiaľ, často vydávajú za ciele a obrovské rezervy sú pri stanovení, ako chceme merať úspech či neúspech navrhovaných opatrení a aký efekt majú priniesť pre pacienta. Je to nepochopenie myšlienky hodnoty za peniaze. Pokiaľ sa nebudeme snažiť metodicky správne merať skutočný prínos jednotlivých opatrení pre spoločnosť (zlepšenie zdravotnej starostlivosti pre pacientov, kvality života ľudí a zdravotných výsledkov populácie), tak európske miliardy budú predstavovať len premárnenú šancu na skutočnú reformu zdravotníctva. Obrovským balíkom peňazí sa síce možno na určitý čas prekryjú najvypuklejšie problémy slovenského zdravotníckeho systému, avšak len na úkor drahšej, a o to bolestivejšej reformy v budúcnosti.

Dušan Zachar

Je zdravotnícky analytik think-tanku INEKO

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora