Patričná pocta Ronalda Coaseho Adamovi Smithovi

Rok 1776 je určite medzníkom v histórii. Jedným z dôvodov je kniha Adama Smitha Bohatstvo národov, ktorá sa v tom roku prvýkrát dostala do tlače. V roku 1976 bolo dvojsté výročie tejto knihy. Ekonóm z Chicagskej univerzity a nositeľ Nobelovej ceny Ronald Coase vtedy na pripomenutie vzniku Smithovej knihy napísal dvojicu esejí. Tie pojednávajú o dvoch Smithových veľkých dielach, Teória mravných citov a Bohatstvo národov, a o ich dôležitosti pre súčasnosť. Tento rok si v júni pripomíname 300. výročie narodenia Adama Smitha a Coaseho eseje mu opäť raz vzdávajú primeranú poctu. V tomto komentujem najmä Coaseho esej „Chápanie človeka v myslení Adama Smitha“, ktorý sa zameriava na jeho knihu Teória mravných citov.

Nesprávna progresívna interpretácia Smitha

V eseji „Chápanie človeka v myslení Adama Smitha“ Coase píše: „Niekedy sa hovorí, že Smith predpokladá, že ľudské bytosti sú motivované výlučne vlastným záujmom. Vlastný záujem je podľa Smitha určite silným motívom ľudského správania. No v žiadnom prípade to nie je jediný motív.“

Coase si nerobí starosti o svoj odkaz. V prvom odseku oznamuje: ,,Zahrnutie iných motívov do jeho analýzy neoslabuje, ale skôr posilňuje Smithov argument pre využitie trhu a na obmedzenie vládnych zásahov v ekonomických záležitostiach."

Dnes potrebujeme opätovne zosilniť Coaseho posolstvo, pretože medzi ľavicovo orientovanými učencami sa stalo módou tvrdiť, že Smith je jedným spomedzi nich. Robia to, lebo nie sú ochotní uznať, že ľavičiarstvo je perspektívou, ktorá sa usiluje o ovládnutie spoločenských záležitostí štátom. A volajú si na pomoc Smitha. Coaseho esej slúži ako oprava tohto ľavicového privlastnenia si Smitha.

Podobne ako u Coaseho aj v našej dobe odporcovia slobody nesprávne prezentujú klasický liberalizmus ako teóriu založenú na chápaní človeka ako „racionálnej“ bytosti orientovanej na „vlastný záujem“. V úvode svojej knihy z roku 2022 Amerika Adama Smitha: Ako sa škótsky filozof stal ikonou amerického kapitalizmu Glory Liu opisuje to, čo nazýva „chicagskou školou“ ekonómie. Podľa Liu táto škola tvrdí, „že racionálny vlastný záujem je jediným platným predpokladom pri analýze ľudského správania a že iba neviditeľná ruka trhu, nie tvrdá ruka štátu, môže zaručiť osobnú a politickú slobodu".

Ľavicovo orientovaní učenci ako Liu často naznačujú, že klasickí liberáli nachádzajú ospravedlnenie pre svoje názory v „racionálnom vlastnom záujme“ a podobnom slovíčkarení. Potom namietajú: "Ale človek taký nie je!" Správajú sa, akoby pravda o človeku podvracala politické učenie Miltona Friedmana.

Coase však jasne vyvracia tento starý trik, keď ukazuje, aké bolo v skutočnosti Smithovo chápanie človeka. Trvdí, že Smithova múdrosť o ľudskej prirodzenosti podporuje Smithove klasicko-liberálne závery. Potvrdzuje to posledný odsek Coaseho spomenutej eseje:

„Smith by nepovažoval za citlivé zaobchádzať s človekom ako s racionálnym maximalizátorom úžitku. Myslí na človeka takého, aký v skutočnosti je – ovládaný, pravda, sebaláskou, ale nie bez určitého záujmu o druhých, schopný uvažovať, ale nie nevyhnutne takým spôsobom, aby dospel k správnemu záveru, vidiac výsledky svojich činov cez závoj sebaklamu. Moderní psychológovia nepochybne pridali veľa poznatkov, z toho niektoré správne, k tomuto pohľadu na ľudskú prirodzenosť z 18. storočia. Ale ak je niekto ochotný akceptovať Smithov pohľad na človeka, ktorý obsahuje, ak už nie celú pravdu, aspoň jej veľkú časť, uvedomí si, že jeho myšlienka má oveľa širšie opodstatnenie, než sa bežne predpokladá. V skutočnosti posilňuje jeho argument za ekonomickú slobodu a jeho závery činí presvedčivejšími.“

Ľudia majú svoje limity…

Coase vysvetľuje, ako Smith videl situáciu: Udržanie zdravej životnej úrovne si vyžaduje rozsiahlu a zázračne koordinovanú deľbu práce. Sú to obmedzenia ľudskej múdrosti, vedomostí a dobročinnosti, ktoré robia zo slobody najlepší spôsob, ako napredovať a udržiavať dobrý život. Coase vychádza zo Smithovho skvelého pochopenia: V najlepšom prípade je láska človeka k ľudstvu nalomená. Je to len univerzálny svedok, nestranný pozorovateľ (v najvyššom zmysle tohto pojmu), ktorý jednoducho miluje ľudstvo vo všetkých jeho častiach. Táto univerzálna dobročinnosť môže slúžiť ako oporný bod nášho svedomia. Ale naše svedomie je nedokonalá páka: Ani v ich najlepších dňoch nemožno ľudským bytostiam zveriť strašné právomoc vlády.

Coase poznamenáva, že dobročinnosť je „dôležitým faktorom v rodine alebo v našich vzťahoch s kolegami alebo priateľmi“. Správne pochopil, že Smith hovorí, že modernú spoločnosť nemožno organizovať podľa modelu rodiny alebo malej skupiny: „Väčšinu tých, ktorí profitujú z ekonomických aktivít, ktorým sa venujeme, nepoznáme. Aj keby boli [nám známi], nemuseli by byť v našich očiach nevyhnutne hodní lásky. Ak by sa cudzí ľudia museli spoliehať na našu dobročinnosť v súvislosti s tým, čo od nás dostali, vo väčšine prípadov by to znamenalo, že nedostanú nič.“

Zdá sa, že Coase zdieľa Smithovu etickú perspektívu. V tejto perspektíve najvyššie dobro zodpovedá tomu, čo Bohu podobný pozorovateľ ľudstva považuje za krásne. Táto Bohu podobná bytosť pozná všetko a je všeobecne dobročinná [Napriek teologickému jazyku tu Smith má na mysli vedecké pojmy. “Bohu podobná bytosť”, alebo tiež “nestranný pozorovateľ” v našom vnútri je Smithova metafora pre objektívne svedomie, jeho evolučný pôvod a následky. Ľudské svedomie vzniká v evolučnom procese na základe spoločenských interakcií, v ktorých sa ustanovuje nestranný pozorovateľ. Z neho vznikli mravné pravidlá a platný morálny systém (poznámka prekladateľa).

Coase vo svojom najslávnejšom článku „Problém spoločenských nákladov“ (1960) hovorí, že etickým povolaním ekonóma je uvažovať o „celkovom účinku“ zamýšľaného opatrenia. Celkový efekt korešponduje s dôsledkami opatrenia tak, ako ich pozná božská bytosť, čiže Smithov nestranný pozorovateľ.

Oproti tomu ľudské poznanie je žalostné. Naše informácie sú skromné a interpretácie zjednodušené, bizarné a oportunistické. Náš úsudok je prinajlepšom pochybný. Nie sme superznalí – a aj tak sú naše znalosti hlúpe a nedôveryhodné.

A nie sme všeobecne dobročinní. Máme len „slabú iskru“ dobročinnosti, ako povedal Smith. Okrem toho ľudská dobročinnosť nie je univerzálnou zhovievavosťou. Coase píše: ,,Ak je politik motivovaný dobročinnosťou, bude mať tendenciu uprednostňovať svoju rodinu, svojich priateľov, členov svojej strany, obyvateľov svojho regiónu alebo krajiny (a to bez ohľadu na to, či je zvolený demokraticky alebo nie)."

Aj ten najmúdrejší a najcnostnejší človek je nevedomý hlupák v porovnaní s Bohu-podobným nestranným pozorovateľom. To platí aj o tých najmúdrejších nositeľoch Nobelovej ceny, akým je Coase.

... a preto by vláda mala byť obmedzovaná

Naše svedomie nás však môže hnať nahor, smerom k súhlasu nestranného diváka, a to znamená uvažovať o tom, čo vyhovuje nestrannému pozorovateľovi. Coase píše: „Smithov argument … je oveľa silnejší, ako sa zvyčajne predpokladá. Trh nie je len dômyselný mechanizmus, poháňaný vlastným záujmom, na zabezpečenie spolupráce jednotlivcov pri výrobe tovarov a služieb. Vo väčšine prípadov je to jediný spôsob, ako sa to dá urobiť." Coase bol kolegam Friedricha Hayeka na Chicagskej univerzite a už skôr vo svojej kariére Hayek poznamenal, že hlavnou prednosťou Smithovej politickej filozofie „je to, že je to systém, v ktorom zlí ľudia urobia najmenej škody“.

Coase, Smith a Hayek prejavujú správny postoj k vláde. V žiadnom prípade by sme nemali považovať vládu za spojenú s nestranným pozorovateľom. Vládny aktivizmus nielenže bráni dobru, ktoré by slobodné podnikanie inak dosiahlo. Vládny aktivizmus je zvyčajne zlo samo o sebe. Keď sú ľudské bytosti tvorcami vládnej politiky, stále sú to nízke ľudské bytosti. Coase píše: "Keď sú politici motivovaní vlastnými záujmami nepreosiatymi dobročinnosťou, je ľahké vidieť, že výsledky môžu byť ešte menej uspokojivé."

Coase je známy tým, že nabáda intervencionistov, aby sa vrátili k zdravému rozumu. Odmieta ich učebnicovú stratégiu vyhlasovať, že slobodný trh je „nedokonalý“, a teda „zlyháva“, a že podporujú blúznivé riešenia. Coase bojuje proti dvojitým štandardom: Hovorí, že sa musíme pozrieť na alternatívne spôsoby konania, napríklad na vládne zásahy, na také, aké v skutočnosti sú – každú alternatívu vykonávajú omylní ľudia. Ak si myslíte, že slobodné trhy „zlyhávajú“ alebo sú „nedokonalé“, pozrite sa na vládu a tragédiu, ktorú spôsobuje.

Coase upozorňuje na nasledovné, citujúc Adama Smitha:

Smith pripúšťa veľkú dávku hlúposti v ľudskom správaní. To ho však nevedie k tomu, aby obhajoval rozsiahlu úlohu vlády. Aj politici a vládni úradníci sú ľudia. Súkromní jednotlivci majú obmedzené možnosti realizovať svoju hlúposť, pretože osobne znášajú jej následky: „Bankrot je možno najväčšia a najponižujúcejšia pohroma, aká môže postihnúť nevinného človeka. Väčšia časť ľudí je preto dostatočne opatrná, aby sa mu vyhla.“ Ale, samozrejme, ľudia, ktorí zbankrotujú mesto alebo národ, nemusia nevyhnutne zbankrotovať sami. Smith preto pokračuje: „Veľké národy sú niekedy ochudobnené verejnou márnotratnosťou a zlým správaním, nikdy nie márnotratnosťou jednotlivcov.” Ako neskôr poznamenáva: „[Králi a ministri] sú sami vždy a bez akejkoľvek výnimky najväčšími márnotratníkmi v spoločnosti. Nech sa dobre starajú o svoje vlastné výdavky a môžu pokojne dôverovať súkromným osobám o ich vlastných. Ak ich vlastná márnotratnosť nezruinuje štát, márnotratnosti ich poddaných sa to nepodarí nikdy.“

V Teórii mravných citov je veta, ktorú Coase ani Hayek necitovali, ale stojí za to si ju teraz pripomenúť: „Zhubné účinky zlej vlády nemajú základ v ničom inom, než že verejná správa dostatočne nechráni proti darebáctvu, ktorému zavdáva príčinu ľudská zlosť…“

Klasický liberalizmus je o predchádzaní škodám, ku ktorým dáva príležitosť ľudská skazenosť. Nič nie je tak deštruktívne pre ľudskú prospešnosť ako vláda. Politická múdrosť je záležitosťou zmiernenia tohto rizika. Klasicky liberálne princípy sú hlavnou civilizačnou kontrolou deštruktívnosti vlády.

Slová Smitha, Hayeka a Coaseho sú dnes naliehavo a smutne pravdivé. Keď uvažujeme o alternatívnych smerovaniach riadenia a politiky, musíme prevziať zodpovednosť za to, čo Coase nazval celkovým účinkom, aj keď ho môžeme pochopiť len veľmi útržkovito a nedokonale. Dúfajme, že pri príležitosti 300. výročia Smithovho narodenia sa nanovo naučíme „Chápanie človeka v myslení Adama Smitha“, tak ako to napísal Ronald Coase vo svojej eseji.

Táto esej je súčasťou série článkov na Discourse Magazine o význame a odkaze Adama Smitha po 300 rokoch od jeho narodenia. Pôvodne bola publikovaná 24. marca 2023 na webe Discourse Magazine . Preložil ho Tomáš Krištofóry, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Daniel Klein bude mať 5. júna 2023 v Bratislave verejnú prednášku na tému „Odkaz Adama SMitha pre súčasnosť“, organizovanú Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika v rámci programu CEQLS. Viac o prednáške, prednášajúcom a o možnostiach prihlásiť sa na prednášku je na webe KI tu.

Daniel B. Klein: Daniel B. Klein je profesor ekonómie v Mercatus Center na George Mason University, kde zastáva pozíciu JIN a spolu s Erikom Matsonom vedú program o Adamovi Smithovi. Je autorom mnohých textov o myšlienkach Adama Smitha. Príkladom je jeho posledná kniha Smithian Morals (Smithovská etika, CL Press, 2023).