Paradoxy vzdelávania. Najlepšia škola je tá, ktorá umožní žiakovi odísť do zahraničia

Málokto zachytil zdanlivo nenápadnú správu. Banskobystrické gymnázium Andreja Sládkoviča získalo možnosť poskytovať medzinárodný diplomový program International Baccalaureate. S absolventským diplomom sa môžu študenti uchádzať o štúdium na najprestížnejších školách, ako sú Oxford či Cambridge. Ak majú vynikajúce výsledky, nemusia ani robiť prijímacie skúšky.

Na Slovensku to je štvrtá škola, ktorá sa do projektu zapojila. Asi najznámejšou je bratislavské Gymnázium Jura Hronca, ktoré sa dlhodobo objavuje v prvej trojke rebríčka INEKO. Zaujímavosťou je, že Sládkovičovo gymnázium sa už podobne vysokým umiestnením v rovnakom rebríčku nemôže chváliť, je až 153. Podrobnejší pohľad ukazuje, že mu skóre zhoršujú najmä chýbajúce mimoriadne výsledky vo vybraných sledovaných súťažiach a tiež slabšie výsledky v maturitách. Dokonca v samotnej Banskej Bystrici patrí tomuto gymnáziu až piata priečka. Aj preto bude zaujímavé sledovať, či žiaci uprednostnia pri výbere škôl domáci rebríček alebo zahraničnú pečať kvality.

Univerzity na love

Samozrejme sú to spojené nádoby. Ak sa škole podarí prilákať lepších a aktívnejších študentov, v priebehu pár rokov sa to prejaví na vyššej pozícii v hodnotení. Program IB je špecifický tým, že trvá iba posledné dva roky, takže môže študentov získavať aj z konkurenčných gymnázií.

Rebríček INEKO je dôležitý a dokáže odhaliť najlepšie školy na Slovensku. Aj v samotnom rebríčku však sú paradoxy. Jedným z kritérií je úspešnosť prijatia absolventov na vysoké školy na Slovensku. Lenže najkvalitnejšie slovenské gymnázia práve v tomto kritériu nedosahujú veľmi dobré výsledky a často ich predbiehajú priemerné školy.

Dôvod je jednoduchý, najlepší žiaci smerujú rovno do zahraničia, i keď si niektorí dávajú aj takzvané „poistky“ na domácich školách. Nejde o malé čísla. Takmer pätina slovenských študentov získava vysokoškolské vzdelávanie v cudzine, najčastejšie v Česku. Nie nadarmo možno s nadľahčením označiť za najlepšiu slovenskú vysokú školu Masarykovu univerzitu v Brne.

To nie je dobrá vizitka krajiny, ktorá mala za 21 rokov samostatnosti viac ako dvadsať ministrov školstva. Hoci časť bola iba „poverená“, mnohí mali vlastnú predstavu. Napriek tomu, alebo skôr práve preto, sa systém vzdelávania z pôvodného zamerania na memorovanie veľmi neposunul.

Aj preto v rebríčkoch vynikajú školy, ktoré majú špecifický prístup. Dalo by sa argumentovať, že majú výhodu, keďže sa im podarilo nazbierať najkvalitnejších študentov. No pravdou je aj to, že študentov nestačí získať, ale treba ich aj viesť.

O tom, aké dôležité je nadchnúť pre vedu už žiakov základných škôl, najlepšie vedia samotné vysoké školy. Aj prestížna Karlova univerzita sa cez rôzne súťaže či semináre snaží osloviť základoškolákov, a to aj na Slovensku. Najúspešnejším riešiteľom dokonca ponúka prijatie bez prijímačiek. V konečnom dôsledku sú niektorí žiaci prijatí na vysokú školu ešte skôr než formálne nastúpia na strednú školu. O podobné aktivity sa snažia aj domáce univerzity.

Skupina detí, s ktorými pracujú, je však malá – sú v nej len tí, ktorých zaujali predmetové olympiády, alebo ich nadchli rodičia či pedagógovia. Veľká skupina však nepatrí medzi vyvolených a z matematiky, fyziky či chémie má stres. Prečo? Odpoveď je zložitejšia.

Na Slovensku odborníci pred časom otvorili debatu, či elitné školy príliš netlačia študentov do výsledkov. Určite sa nájdu aj také, no kvalitné školy v prvom rade hľadajú na študentoch to, v čom dokážu vyniknúť. Priemerné školy venujú veľa energie a potešenia hľadaniu toho, čo žiakom nejde. Teda či sa dokážu naučiť (a rýchlo aj zabudnúť) to, čo si poľahky vygooglia. Pritom ak by namiesto overovania schopnosti „bifľovať sa“ podporovali samostatnú tvorivú prácu, žiaci by sa naučili pracovať so zdrojmi. Výsledkom tradičného vzdelávacieho systému je často znechutenie.

Postrčenie od rodičov

Ak rodičia hľadajú pre svoje deti lepšie školy, nie je to preto, aby im spôsobovali stres z vysokých nárokov. Ale práve preto, aby nemali stres z ťažkopádnosti vzdelávacieho systému. Nie každé dieťa však má šťastie, že ho rodič nasmeruje. Napríklad žiaci zo sociálne vylúčených komunít často nedokážu v škole nájsť záchranné lano, ktoré ich vytiahne z generačnej chudoby. Pritom učiteľ, ktorý dokáže žiaka postrčiť, aby sa namiesto aktivačných prác uplatnil v bežnom povolaní a presťahoval sa z chatrče na sídlisko, je pre spoločnosť rovnako dôležitý, ako ten, ktorý vychová držiteľa Nobelovej ceny. To druhé sa zatiaľ nepodarilo a aj v tom prvom má Slovensko výrazné rezervy.

Príbeh školy z úvodu zaujímavo zhŕňa podstatu slovenského vzdelávania: študujte u nás, aby ste nemuseli zostať študovať na Slovensku. Určite to nie je nič negatívne, čo treba obmedziť, ale ani prehliadať a zatvárať oči pred existujúcim stavom. Na slovenskom univerzitnom trhu síce funguje konkurencia, ale najmä s titulmi, nie so vzdelaním. No je to ešte komplikovanejšie. Kto je dobrý, odíde do zahraničia, lebo tam získa lepšie vzdelanie a kariéru.

Komu sa v škole nedarilo, má tiež dôvod aspoň dočasne odísť, lebo nízkokvalifikovaná práca je v zahraničí tiež žiadaná a lepšie platená. Ak sa nepodarí zmeniť systém, ostáva už iba dúfať, že na olympiáde pribudne nová disciplína v mávaní na rozlúčku. V tom sme svetová špička.