Prudko rastúce ceny energií sú pre európske ekonomiky jednoznačne rizikové. Dokonca zástupcovia priemyslu - napríklad v Nemecku v súvislosti s diskusiou o „odstrihnutí“ sa od ruských energií - hovoria, že by mohli byť pre časť výrobného segmentu až likvidačné. Vojnový konflikt rozpútaný Ruskom na Ukrajine predchádzajúce obavy jasne prehĺbil a všeobecne prispel k zdvihnutiu cenovej hladiny energií. Táto minca má však aj druhú stranu. Dá sa na ňu pozerať aj ako na príležitosť pre európsky kontinent.

Európa odíde od fosílnych palív. Od tých ruských sa odpúta skôr...

Európska zelená dohoda z novembra 2021, ktorá má ambíciu dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v členských štátoch EÚ do roku 2050, je výsledkom dlhoročnej diskusie o boji proti klimatickým zmenám. Inak povedané, Európa sa už dávno pred vojnovým konfliktom na Ukrajine a diskusii o odstrihnutí od ruských fosílnych palív rozhodla, že sa stane prvým klimaticky neutrálnym kontinentom a že plyn a ropa vo všeobecnosti sú len „prestupnou stanicou“ na ceste k plošnému nasadeniu obnoviteľných energií. Vojnový konflikt teraz môže byť katalyzátorom, ktorý celý plánovaný proces odchodu od fosílnych palív len urýchli.

Dôležité je znížiť závislosť bez veľkých šokov

Už v minulom roku bolo pri prijímaní Green Deal-u zrejmé, že k tejto zmene bude nutné naštartovať množstvo procesov a urobiť veľa zmien. Pri odchode od ruských energií bude v prvom rade treba vybudovať infraštruktúru pre prísun dodávok energií z iných štátov a zdrojov. Popri zásadných investíciách si to vyžaduje aj množstvo času. A to napriek tomu, že mnohé infraštruktúrne projekty sa už naštartovali v uplynulých rokoch (napríklad slovensko-poľské plynové prepojenie pre import skvapalneného zemného plynu LNG).

Samozrejme, na narušení existujúceho dodávateľského reťazca kvôli vojne, ako aj s ňou súvisiacich sankciách voči Rusku sme videli, aké zásadné komplikácie môže náhle obmedzenie dodávok a rast cien priniesť množstvu sektorov. Jedny z najsilnejších dopadov v dôsledku vojny sme videli v sektore dopravy a automobilového sektoru. Nehovoriac o možnej globálnej recesii pri najhoršom scenári.

Pesimizmus v mnohých segmentoch ovplyvňujú najmä aktuálne ceny. Napríklad pri rope predikuje banka Goldman Sachs priemernú cenu v najbližších mesiacoch na úrovni 135 dolárov za barel. To je z pohľadu dlhodobých cien výrazne nadpriemerná úroveň, ktorá má potenciál ďalej „nafukovať“ infláciu po celom svete. Aj preto je namieste otázka, ako narušiť dnešnú závislosť od energetických dodávok z Ruska pri čo najnižšom negatívnom dopade na ekonomiky mimoriadne dôležitá.

Európa už má základ z obnoviteľných energií

Úplným základom pri budovaní dlhodobej energetickej nezávislosti sú zásadné investície do obnoviteľných zdrojov. Pretože inak ako s čistou a cenovo dostupnou energiou nedokáže Európa dlhodobo bezuhlíkovo fungovať. Investičný plán pre udržateľnú Európu počíta minimálne s 1 biliónom eur naakumulovaných investícií, k čomu majú pribudnúť ďalšie financie z Modernizačného a Inovačného fondu.

Treba povedať, že prechod na zelené zdroje energií nie je v Európe sci-fi, ale reálne predstaviteľná budúcnosť. Už totiž v roku 2020 dokázali členské štáty prvýkrát v histórii vyrobiť viac elektriny z obnoviteľných zdrojov ako z fosílnych palív. Rok 2020 bol v tomto smere pre Európu skutočne prelomovým.

Výzvou sú rozdielne energetické mixy štátov

Napriek európskemu optimizmu bude cesta k absolútnej uhlíkovej neutralite ešte dlhá. Každý z 28 členských štátov má totiž dnes iný energetický mix a inú mieru zastúpenia obnoviteľných zdrojov energie (OZE). Vo všeobecnosti sa najviac obnoviteľných zdrojov využíva vo veľkých štátoch ako Nemecko, Španielsko a Taliansko.

V podiele obnoviteľných zdrojov na spotrebe elektrickej energie sú na tom zase najlepšie menšie štáty ako Fínsko, Švédsko, Dánsko, Lotyšsko, Estónsko, Rakúsko a Portugalsko. Napríklad také Dánsko je lídrom v solárnej a veternej energetike, keď tieto dva zdroje vykrývajú už dnes neuveriteľných až 61 percent ročnej spotreby.

V obnoviteľných zdrojoch zaostávame

Ak necháme bokom jadrovú energetiku, v obnoviteľných zdrojoch sú Slovensko aj susedné Česko výrazne pozadu. Napríklad pri Dánsku spomínané solárne a veterné elektrárne sa na celkovej spotrebe Slovenska a Česka podieľali v roku 2020 menej ako 5 percentami. Samotné fotovoltické elektrárne pokrývajú len 2,7 percenta spotreby. Je pritom zrejmé, že potenciál oboch štátov je reálne násobne vyšší.

Ak to zhrniem, ak budú chcieť krajiny EÚ dosiahnuť ciele definované v Európskej zelenej dohode, už v najbližšom desaťročí budú musieť zásadne navýšiť podiel energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie. A to znamená zároveň zníženie závislosti na uhlí, zemnom plyne a rope.

Aj keď táto zmena bude Európu bolieť a bude trvať niekoľko desaťročí, kým sa ju podarí uskutočniť, je zrejmé, že neexistuje iná alternatíva. Zvlášť nie vo svetle neobhájiteľnej pozície Ruska ako dominantného dodávateľa energie pre Európu a súčasne dominantnej hrozby jej stability.

Olívia Lacenová

Po absolvovaní žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre strávila 18 mesiacov ako redaktorka Hospodárskych novín. Vo svete finančných trhov začínala na oddelení sales, kde sa venovala klientom obchodujúcim prostredníctvom CFD certifikátov. Následne sa začala zaoberať analytickou činnosťou a pracovala pre značky xPartners a TopForex so zameraním na trh s komoditami a drahými kovmi, ktoré vo fyzickej podobe považuje za najlepšiu formu zabezpečenia majetku proti neistote. Aktuálne pôsobí ako hlavná analytička značky Wonderinterest.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora