Zatiaľ to nie je vidieť, ale aj SaS je umierajúca strana

Odchod Lucie Nicholsonovej zo strany SaS je rovnako nepochopiteľný ako celá kauza, ktorá mu predchádzala. Obvinenie europoslankyne, že nás vláda svojou neschopnosťou obrala o miliardu eur z eurofondov bolo síce krok vedľa, ale nevyvolala ním takú zásadnú politickú roztržku, aby pre ňu musela vyvodzovať zodpovednosť. A toto platí, aj keď sa na to pozrieme z pohľadu štandardov tých krajín, v ktorých bežne odstupujú prichytení plagiátori.

L. Nicholsonová nie je súčasťou vlády ani národného parlamentu a popravde sme tu pod Tatrami o nej v poslednom čase veľa nepočuli. Mohla nerušene pokračovať vo svojej bruselskej kariére a o niekoľko dní by sa na celú „miliardu“ zabudlo.

Toto však nemusí byť jediný dôvod jej odchodu zo SaSky. Ten môže mať aj hlbšie príčiny, o ktorých však nič nevieme a špekulovať nám neprináleží.

Za normálnych okolností by sme mohli predpokladať, že jej odchod znamená, že po skončení svojho euro-mandátu končí aj v politike ako takej, ale práve u L. Nicholsonovej je možné všetko. Aj jej opätovný návrat do SaS.

Kto chce byť lídrom?

Sloboda a solidarita predstavuje svojimi početnými odchodmi celkom pozoruhodný príbeh. Strana dokázala za svoju viac ako desaťročnú existenciu vychovať množstvo silných politických individualít, ale zároveň si žiadne z nich nedokázala udržať. Prežila dve veľké štiepenia a individuálne odchody takých ťažkých váh, ako boli Jozef Mihál, Martin Poliačik alebo ešte niekedy úplne na začiatku Robert Mistrík. So stranou to často vyzeralo zle, ale dokázala sa otriasť a byť (preferenčne) silnejšia ako predtým. Zásluhu má na tom výrazný líder.

Richard Sulík sa tvári, akoby mu na funkcii predsedu ani nezáležalo a ponúka ju ako tričká na Miletičke. Za posledné roky líderstvo potajomky ponúkol Andrejovi Kiskovi či Robertovi Mistríkovi a ktovie komu ešte (Iveta Radičová sa napríklad hlási).