Nový štátny úrad ako liek na korupciu? Matovičova stratégia vojny s konzultantmi má medzery

V čase prívalu druhej vlny pandémie premiér Igor Matovič vytiahol ďalšiu šokujúcu správu o praktikách minulej vlády. Bola ňou zmluva na právne služby pre štátnu spoločnosť MH Manažment, podľa ktorej sa za jednu hodinu vykázaného poradenstva účtovalo 582 eur. Za vlády Petra Pellegriniho ju mal podpísať Andrej Holák a nemalo ísť o jedinú predraženú zmluvu, v ktorej zohrávali úlohu kontakty Smeru.

Matovičove slová o uzatvorení zmluvy neskôr poprel nominant jeho vlastnej vlády na čele firmy MH Manažment Ľuboš Lopatka. Spoločnosť vraj cenovú ponuku len prijala, no sumu nezaplatila.

Expremiér Peter Pellegrini útok vrátil obvinením vlády zo snahy odpútať pozornosť od predražených zmlúv, ktoré podpísal poradca ministra financií Eduarda Hegera (OĽaNO) Michal Miškovič s viacerými štátnymi spoločnosťami vrátane Tiposu.

Koalično-opozičné obviňovanie z korupcie však zatienilo nápad, ktorý Matovič s ministrom životného prostredia Jánom Budajom odprezentovali ako finálne riešenie predražených zmlúv na právne a poradenské služby. Vzniknúť má úrad, v ktorom by štát priamo zamestnával právnikov a konzultantov, namiesto externých dodávateľov.

„Ako štát pôjdeme do vojny s nečestnými právnickými, advokátskymi kanceláriami,“ vyhlásil premiér s tým, že na úrade chcú zamestnancom platiť rovnakú mzdu ako v súkromných kanceláriach, aby pritiahli tých najlepších.

Ich hlavným argumentom je eliminácia korupcie, keďže sa odstráni konflikt záujmov v súvislosti so súkromnými firmami politikov. Zároveň si podľa nich poradcovia vykazujú nerealisticky vysoký počet odpracovaných hodín, čo štát pri externých firmách nevie efektívne kontrolovať.

Vznik úradu podvody nerieši

Pokiaľ je však najväčším problémom korupcia, tak riešenie formou zoštátnenia celej služby znie trochu zvláštne. Nečestným politikom stále nič nebráni vyhradiť pre svojich známych teplé miestečka na advokátskom úrade, kde môžu poberať právnické platy výmenou za absolútnu neschopnosť poskytnúť právne poradenstvo. Štát by tak opäť míňal veľa peňazí za nič.

Tento problém si v stredu všimla aj Slovenská advokátska komora (SAK), ktorá v otvorenom liste Igorovi Matovičovi navrhla alternatívne riešenia. Patrí medzi ne zákonné regulovanie odmien pre advokátov, aby sa predišlo špekulatívnym sumám, či špeciálnu databázu advokátov. Tá by obsahovala zoznam odborných zameraní potrebných pre právne služby štátu, informácie o rámcovej časovej kapacite advokátov ako aj o disciplinárnych opatreniach uložených komorou.

Viac transparentnosti a prekážka bublinám v podobe stropu by mohli vyriešiť väčšinu súčasných problémov s predraženými zmluvami. Transparency International už pred rokmi upozorňovala na to, že v zverejnených zmluvách chýbajú údaje o odmenách alebo časoch ich trvania, prípadne zmluvy nezverejňujú vôbec. Informácie o časovej kapacite by zasa pomohli kontrolovať nerealistické výkazy o odpracovaných hodinách. Pomohlo by to eliminovať podvodníkov a vytvorilo čistejšiu konkurenciu medzi firmami o to, kto poskytne štátu najvýhodnejšiu cenu za službu.

Za drahými zmluvami však môže byť viac ako korupcia, trhová cena konzultantov je aj za normálnych okolností veľmi vysoká. Je však otázne, či by štát vedel produkovať rovnakú hodnotu za nižšiu cenu. Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) sa pozrel na vyše 300 zmlúv podpísaných medzi rokmi 2015 a 2019, pričom zistil, že hodinová mzda externého konzultanta v priemere dosahuje 65 – 115 eur bez DPH.

Po výpočte odhadovaných nákladov na interného zamestnanca, ktorý zohľadnil reálne výdavky na mzdy, odvody, benefity, sekretariát či techniku ÚHP odhaduje, že zamestnaním štátneho analytika by sme mohli ušetriť 30 – 60 percent oproti externým zamestnancom. Ďalšou výhodou je, že nadobudnuté know-how zostane vo verejnom sektore, umožní dlhodobé plánovanie a výmenu skúseností medzi rezortmi.

Štát ako tvorca ceny

V systéme s transparentnejším spôsobom uzatvárania zmlúv s dodávateľmi poradenskej činnosti by tento rozdiel pravdepodobne nebol taký radikálny. Avšak ani problémy s vysokou trhovou cenou nemusia byť štátnym úradom porazené. Za drahým poradenstvom pravdepodobne nebude stáť obmedzená ponuka, keďže, ako poznamenala SAK, právnických kancelárií ochotných robiť zmluvy so štátom je dosť.

Problém teda môže spočívať v nadmernom dopyte aj po základnom poradenstve. Pri notoricky zle manažovaných štátnych podnikoch, ktorých vedenie sa dosadzuje na základe politiky namiesto ekonomických výsledkov, ich dlhodobé plány sa menia každé štyri roky a nemajú vybudované know-how, to nie je tak prekvapujúce.

Ďalším faktorom môže byť neefektívne využitie konzultantov zo strany štátu, keď sú dlhodobo najímaní na projekty, v ktorých ich výstup nemá veľkú hodnotu.

Pokiaľ nie sú advokátske kancelárie schopné poskytnúť rozsah služieb, ktorý štátne inštitúcie vyžadujú za nižšiu cenu, úrad, ktorý nie je tlačený konkurenciou, nemá žiadne skúsenosti a nemôže sa špecializovať, pravdepodobne nevyprodukuje rovnakú kvalitu. Tá totiž nie je len o fakturovaných hodinách na štátnych projektoch, ale aj o vzdelávaní, skúsenostiach či iných projektoch, ktorým sa konzultanti venujú mimo štátnych zákaziek. S nutnosťou týchto investícií by cena interných zamestnancov opäť len stúpala.

Poradenský úrad tak môže skončiť ako ďalšia stratová, chaotická inštitúcia, ktorá ani zďaleka neprodukuje adekvátnu hodnotu za peniaze.

Hlavným cieľom v riešení problematiky predražených poradenských zmlúv by tak mala byť najmä vyššia transparentnosť ich uzatvárania a právna regulácia špekulácií politikov, aby sa zabezpečila konkurencia bez podvodov.

Investície do interných štruktúr majú výhodu budovania dlhodobého know-how vo verejnom sektore, tvorba jedného úradu však môže skončiť ako strela do vlastnej nohy.