Každoročné stretnutie centrálnych bankárov z celého sveta, konajúce sa v stredisku Jackson Hole vo Wyomingu sa tento rok zúžilo na jednodňovú online konferenciu. Dôvod je jasný. Covid, hlavne delta mutácia, stojí za tým, že sa stretnutie nieslo prevažne v holubičom tóne.
Šéf americkej centrálnej banky Jerome Powell odolal tlaku niektorých jastrabích kolegov. V prejave k trhu predniesol, že Fed bude od svojej extrémne expanzívnej menovej politiky ustupovať iba pozvoľne, hoci s ním začne už tento rok.
Roh hojnosti vládam zatiaľ nevyschne
Powellove slová môžu uvítať mnohé vlády. Najmocnejších z centrálnych bankárov zrýchľujúca sa inflácia totiž zatiaľ nedesí, „tlačenie miliárd“ teda nijako fatálne nezbrzdia. Centrálne banky svojím „tlačením“ – vytváraním nových peňazí, za ktoré kupujú napríklad vládne dlhopisy – vládam mnohých štátov sveta značne stláčajú úrok, ktorý tieto za svoj dlh platia. Môžu si tak požičiavať o to viac.
Napríklad kvantitatívne uvoľňovanie Európskej centrálnej banky stláčalo v druhej polovici uplynulého desaťročia úrok na desaťročnom vládnom dlhu krajín eurozóny priemerne o percentný bod (viď štúdia). S nástupom pandémie sa uvoľňovanie ešte zintenzívnilo.
Hlavný ekonóm ECB: Mutácia delta bude mať na ekonomiku eurozóny zrejme iba obmedzený vplyv
Pokiaľ by ECB takto masívne miliardy, ba až bilióny nových eur nevytvárala, Česko by sa značne posunulo v rebríčku krajín EÚ podľa výšky úroku na vládnom dlhu. V súčasnosti si ČR požičiava na desať rokov spoločne s Poľskom, Maďarskom či Rumunskom v EÚ najdrahšie.
Nebyť „tlačenia“ v podaní ECB, bol by úrok na českom dlhu oveľa bližšie priemeru Únie.
Kto profituje a kto dopláca na QE
Spomínané online stretnutie centrálnych bankárov však prinieslo okrem Powellovho upokojenia tiež výstrahu. V jednom z odborných príspevkov (tu)ekonómovia z amerických univerzít – Princetonu, Harvardu a Chicaga – prezentovali svoje zistenia, že za dlhodobým poklesom takzvanej prirodzenej úrokovej sadzby (základná sadzba mimo kontroly centrálnej banky) stojí rast spoločenskej nerovnosti.
Lenže k rastu nerovnosti zásadne prispievajú práve programy typu kvantitatívneho uvoľňovania. Nafukujú totiž ceny nehnuteľností či akcií. Z tohto nafukovania profitujú bohatší ľudia, pretože chudobní akcie ani reality nevlastnia.
Šéf Bundesbanky: ECB nemá zachraňovať štáty. Ak príde inflácia, musí sprísniť menovú politiku
Navyše, kvantitatívne uvoľňovanie zráža úrokové vklady v bankách k nule. To rast nerovnosti a s ním súvisiaci pokles prirodzenej úrokovej miery umocňuje.
Na pokles prirodzenej úrokovej miery musia centrálne banky reagovať ešte výdatnejším tlačením nových miliárd, ak chcú podporiť ekonomiku. To však v začarovanom kruhu ďalej otvára nožnice nerovnosti a zasa ďalší pokles prirodzenej miery.
Výstraha je zrejmá: nedá sa to robiť donekonečna, centrálne banky nemôžu štátom večne poskytovať úľavy od dlhov. Veď už teraz to má značné spoločenské náklady, a nielen v podobe rastu nerovnosti.
