Štvrtkový rozsudok Špecializovaného trestného súdu bol bez pochýb pre mnohých prekvapením. Najväčšia kauza posledných rokov, ktorá nám umožnila pozrieť sa na to, ako reálne funguje Slovensko, naďalej zostáva traumou slovenskej spoločnosti.
Rozhodnutie senátu Špecializovaného trestného súdu vyvolalo pobúrenie politikov a médií, ktoré sa v niektorých prípadoch začalo podobať na lynč členov sudcovského senátu. Samotný rozsudok rozdelil Slovensko.
Oslobodenie Mariána Kočnera a Aleny Zsuszovej má však svoju podstatu ukotvenú nielen v zákonoch Slovenskej republiky, ale aj v základných princípoch práva a spoločenskej dohode, ktorá tu vznikla po roku 1989.
Domnienky nie sú všetko
Pre mnohých pozorovateľov a komentátorov bolo rozhodnutie súdu mimo ľudského chápania vzhľadom na veľké množstvo nepriamych dôkazov a faktické odsúdenie dvojice obžalovanej z objednávky vraždy ešte mesiace pred koncom procesu.
Špecializovaný trestný súd napriek očakávaniam rozhodol podľa toho, aké dôkazy mal na stole, nie na základe toho koho a čo chcel za nimi vidieť
Medializované dôkazy spojené s pohybom obžalovaných, komunikáciou z Threemy alebo Signalu a svedectvá korunného svedka Zoltána Andruskóa s veľkou pravdepodobnosťou poukazujú na vinu obžalovaných. Nie sú to však ani priame, ani nespochybniteľné dôkazy.
Vo verejnosti populárny naratív spájajúci aktuálne dôkazy s evidentnou vinou Mariána Kočnera veľmi rýchlo padá, keď sa zbavíme okuliarov predpodkladajúcich jeho vinu. Špecializovaný trestný súd napriek očakávaniam rozhodol podľa toho, aké dôkazy mal na stole, nie na základe toho koho a čo chcel za nimi vidieť.
Komunikácia o vypadávajúcich zuboch, fotky zo sledovania a deravé výpovede korunného svedka nie sú a v žiadnom prípade nemôžu byť jediným dôvodom pre doživotný žalár za objednanie vraždy. Netreba zabúdať, že sudcov pri ich rozhodnutí má viesť najmä právny, nie osobný názor.
Lament verejnosti nie je nositeľom spravodlivosti
Bezprecedentne brutálny čin a následne medializované informácie o detailoch vyšetrovania oprávnene rezonujú v slovenskej spoločnosti. Samotný fakt, že na Slovensku bol zavraždený novinár v súvislosti s jeho prácou, bol obrovským šokom, ktorý ukázal prehnitosť slovenského systému na všetkých jeho úrovniach.
Ak už však v tomto procese niekto zlyhal, neboli to sudcovia, ale prokuratúra
Šokujúci charakter činu v kombinácii s obrovskou vlnou mediálneho a politického pokrytia vytvoril proces, ktorý má byť svedectvom o potrebe systémových zmien v krajine. Po viac ako dva a pol roku neustálej expozície procesu na prvej línii politického a spoločenského života mnohí zabudli, že cieľom každého procesu je dosiahnutie spravodlivosti a vyvodenie zodpovednosti.
Kočner aj Zsuzsová sú nevinní. Vraždu Jána Kuciaka si podľa súdu neobjednali
Spravodlivosť sa však časom dostala do úzadia a v spoločnosti ostala len potreba vyvodzovania zodpovednosti a implementácie systémových zmien.
Aktuálne pobúrenie a hnev mnohých, najmä rodiny zavraždeného páru, je pochopiteľný a oprávnený. Ak už však v tomto procese niekto zlyhal, neboli to sudcovia, ale prokuratúra. Práve prokuratúra po získaní priazne médií a verejnosti zrejme zaspala na vavrínoch a nezabezpečila viac dôkazov potvrdzujúcich vinu obžalovaných.
Národná trauma
V priebehu nasledujúcich mesiacov budeme svedkami pokračovania pátrania po spravodlivosti, tentoraz na Najvyššom súde SR.
Lament verejnosti a pobúrenie politikov neprinesú Slovensku liek na spoločenskú traumu
Následky vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej tu s nami zostanú ešte dlho ako symbol praktík z čias dávno minulých a systému, ktorý ich otvorene akceptoval. V atmosfére mediálneho a politického pobúrenia nesmieme však zabudnúť, že hlavným cieľom každého súdneho procesu je nájdenie, usvedčenie a potrestanie vinníkov.
Lament verejnosti a pobúrenie politikov neprinesú Slovensku liek na spoločenskú traumu. Jediným, kto vie túto tramu vyliečiť, sú súdy, ktoré napriek poškodenej reputácii naďalej ostávajú posledným ostrovom racionality v mori náladového a nahnevaného Slovenska.
