Ďalšia epizóda telenovely o stave Hegerovej vlády sa opäť nesie v znamení medializovaných odkazov, prázdnych fráz a všadeprítomného pátosu. Hlavní aktéri sa od predošlých edícií nepoučili a používajú ten istý slovník, ktorý znechutil prítomných divákov už pred viac než rokom.
Prívrženci Igora Matoviča a Richarda Sulíka síce naďalej opakujú tie isté heslá o nevyhnutnosti pokračovania očisty, ich správanie však nasvedčuje tomu, že ide skôr o slogan ako o reálnu snahu. Uhorkové ultimátum liberálov z SaS otvorilo priestor pre rôzne špekulácie, scenáre alebo prípadnú tvorbu zo sveta science-fiction.
Vo verejnom priestore sa až rojí od rôznych návrhov, ako by súčasná vládna zostava mohla ako-tak úspešne dovládnuť. V konečnom dôsledku sa však počítajú len šable a ich využitie v Národnej rade. A nikto nerozumie umeniu počítania politických šabieľ tak ako Boris Kollár.
Piatková akvizícia Jána Krošláka (ex-OĽaNO), Jozefa Šimka (ex-ĽSNS) a Romany Tabák (hoci tá o ničom nevie) je žijúcim svedectvom politického pragmatizmu predsedu parlamentu. V snahe upevniť svoju rokovaciu pozíciu v neistých časoch sa totiž rozhodol pre krok, ktorý napriek nedostatku dobrého vkusu môže byť pre stabilitu koalície paradoxne výhodný.
Chabá integrita
Nebolo žiadnym tajomstvom, že predseda hnutia Sme rodina sa obzerá po parlamentných posilách. Najavo to dal verejnosti už 26. júna, keď v relácii Na telo vyhlásil, že pre svoj návrh ústavného zákona pre skrátenie volebného obdobia by vedel zabezpečiť minimálne 20 hlasov. Jeho poslanecký klub má však oficiálne len 17 členov.
Výber nových spojencov zo skupiny nezaradených poslancov, orbitujúcich okolo vládnej koalície, je možné vnímať hneď na niekoľko spôsobov. Optimisti by mohli podotknúť, že uvedeným aktom sa zníži počet nezaradených poslancov a tým sa zároveň zvýši aj súdržnosť koalície pri rôznych hlasovaniach.
Reintegrácia odídencov by za istých okolností mohla byť vnímaná aj ako symbol žiadanej stabilizácie, nakoľko poslanci bez klubovej príslušnosti sú vo väčšine prípadov problémom, prípadne pasívnym doplnkom parlamentnej výzdoby. Zabezpečenie ich lojality bolo pre B. Kollára jednoduchým spôsobom, ako za relatívne nízke náklady (prípadne sľuby o mieste na kandidátke) umocniť svoju pozíciu vo svetle urazenej SaS.
Samozrejme, Sme rodina za spomínanú transakciu zaplatí aj inú cenu. Morálka pritom nikdy nebola žiadaným platidlom vo svete predsedu parlamentu. Aj jeho voliči zrejme prežijú prítomnosť dvoch bývalých tenistov a malohontského starostu s fascinujúcimi politickými peripetiami
V najbližších dňoch bude verejný priestor zrejme plný zosmiešňujúcich hanopisov na adresu novopečených kollárovcov. Oni však nereprezentujú nejaký marginálny prúd zákonodarného vedomia. Ján Krošlák, Romana Tabák a Jozef Šimko zastupujú zlatý štandard slovenského parlamentarizmu. Neustále prešľapy, nízka osobnostná integrita a všadeprítomný egocentrizmus sú len pokračovaním zaužívaných tradícii z čias prvých dní nezávislej republiky.
Nejde teda o úsmevné výnimky, ktoré sú objektom populárnych internetových vtipov. Napríklad Šimkov domnievaný fašizmus (mandát získal ako nezávislý na kandidátke ĽSNS) pravdepodobne nevychádza z osobného presvedčenia, ale skôr z absencie politickej chrbtice a nenaplnených politických snov. V tom sa v podstate nelíši od mnohých poslancov bývalej aj súčasnej garnitúry. Jediný rozdiel spočíva v tom, že pre realizáciu svojich ambícii si zvolil spoločensky neprijateľnú a ľudsky odpudivú platformu.
Reálie slovenskej politiky prispeli k stavu, kde v parlamentne rozhodne nemáme česť s výkvetom národa. Kým koalícia sa topí v oceáne neustálych hádok, Boris Kollár začal lov na stratené ovečky s takmer nulovou perspektívou znovuzvolenia.
Poslanci sú tiež ľudia. Na rozdiel od bežného smrteľníka má však ich hlas nezanedbateľnú hodnotu pri chode štátu. V Sme rodina si to zrejme uvedomujú, a preto si cenia aj tých, z ktorých sa v priebehu posledných dvoch rokov stalo posmevisko krajiny – pragmatizmus par excellence.
