Po dvoch rokoch vojny na Ukrajine Európa začína zbrojiť a mobilizovať. Európski lídri sľubujú veľké dodávky zbraní na Ukrajinu a zvažuje sa vyslanie západných vojakov do tejto vojny. Nemecko zásadne prehodnocuje svoju obrannú politiku a výrazne rozširuje zbrojnú výrobu. Svoje vojenské kapacity výrazne navyšujú aj niektoré naše susedné štáty. Rusko sa tvári, že ešte len začína poriadne zbrojiť. V niektorých severných a východoeurópskych štátoch bola obnovená základná vojenská služba, alebo sa našli iné formy zapojenia občanov do prípravy na obranu vlasti, či prežitie vojnovej situácie.

Predpoklady na vznik veľkého problému

Na Slovensku sa branná problematika redukovala na drahé zbrojné nákupy. Vyzerá to tak, že podľa predstáv našich politikov sa má naša krajina premeniť na sklad vyspelých zbraňových systémov, no s nulovou úrovňou rozvoja brannej kultúry. Budeme tu mať veľa zaujímavých cieľov pre potenciálneho protivníka, ale takmer nikto tu nebude vedieť, ako prežiť vojnu.

Vyspelé zbrane sú nevyhnutnou súčasťou systému obrany štátu. Ale musia byť vyvážené rovnako vyspelou brannou kultúrou spoločnosti. Ignorovanie tohto vzťahu môže mať katastrofálne následky, najmä v tak malom štáte ako je Slovensko susediace s vojnovou zónou. Súčasná štátna politika na Slovensku však uvedený vzťah zatiaľ intenzívne ignoruje.

Evolúcia nekompetentnosti

Žiadna spoločnosť nemôže fungovať bez kultúry. Ak nepoužijeme termín kultúra ako len synonymum pojmu spoločnosť, prinajmenšom môžeme povedať, že kultúra predstavuje „softvér“, podľa ktorého spoločnosť pracuje. Bez kultúry by spoločnosť pracovala tak, ako počítač bez softvéru. Jednou zo základných funkcií spoločnosti je obrana. Brannú kultúru preto môžeme považovať jednu zo základných zložiek kultúry každej spoločnosti.

Organizmus môže nejaký čas pracovať bez niektorej zo základných funkcií. Lenže prvý slabý vírus môže takýto organizmus zničiť. Prvý okoloidúci predátor na chromé a bezbranné zviera zaútočí. Spoločnosť, ktorá nemá rozvinutú brannú kultúru, sa skôr stane objektom vojenského napadnutia ako spoločnosť s rozvinutou brannou kultúrou.

Predátorský princíp je z pohľadu fungovania spoločnosti dysfunkčný. Spoločnosť, kde sa ľudia „požierajú“, by neprežila a bola by oslabená pri vonkajšom napadnutí. Ale v geopolitike je predátorský princíp často ústredným pravidlom.

Kultúrnym problémom súčasnej slovenskej politiky je aj to, že tento podstatný vzťah má „prehodený“ presne naopak, ako by to malo byť. Pôsobí ako klub „alfa samcov“, ktorí požierajú svojich blížnych a seba navzájom, no pritom vedú štát a spoločnosť k potenciálnemu zániku. Slovenská politika je tak ilustráciou „evolučného“ mechanizmu, ktorý môžeme pozorovať aj v iných sférach života – ako sa postupne alfa samec zmenil na alfa b.... .

Pseudopacifizmom k násiliu a vojne?

Oficiálna politika a kultúra na Slovensku nemá problém s násilníctvom v akejkoľvek podobe. Mlátia sa medzi sebou politici, politici občanov, občania politikov, ujala sa móda exhibičných fyzických zápasov akože známych osobností. Na titulnej stránke bulvárneho denníka si môžete pozrieť upútavku na boxerský duel dvoch zlatokopiek alebo agresívnych svalovcov...

Má však obrovský problém so solídnou brannou aktivitou občanov. Osobná a partikulárna agresivita je „povolená“ na každom kroku našej oficiálnej kultúry. Ale činnosť, ktorá by mala sebaobranu povzniesť na vyššiu a v rámci spoločnosti kooperačnú úroveň zatiaľ skôr degeneruje. Občianska branná činnosť sa znížila na metodicko-výukové deformácie jej moderných foriem, na čo sme na stránkach Trendu už poukazovali.

Ako píše v Pravde Ivan Hoffman: „... vidíme, že pre ľudí znudených dlhým mierom, má vojna isté čaro. [...] Generácie vyznávajúce pacifizmus striedajú generácie militantné, túžiace po konfrontácií. Ukazujú to prieskumy, v ktorých rastie podpora povinnej vojenskej služby.“

Dodajme, že podpora prezenčnej služby nemusí byť prejavom militarizmu spoločnosti, ale skôr absencie rozvinutej brannej kultúry. V tomto prípade môže súvisieť aj s tým, že neďaleko nášho územia prebieha vojna a nijaký rozumnejší spôsob zapojenia ľudí do brannej prípravy ako spomienky na „vojenčinu“ momentálne na Slovensku nie je artikulovaný.

Zdá sa však zjavné, že po minimálne dvoch generáciách, ktoré sa vojny báli, prichádza generácia, ktorá sa vojny až tak nebojí. Nie je to však problém generácie, ktorá „vojnu nezažila“ – vojnu nezažila už predošlá „mierová“ generácia. Vojny sa až tak nebojí generácia, ktorá rastie a vyrástla v prostredí úpadku brannej kultúry. Vojny sa nebojí zjavne najmä preto, lebo o nej nemá kompetentné hlbšie znalosti. Má k dispozícií len pútavú multimediálnu „reklamu na vojnu“ v podobe militantnej kultúry a online spravodajstva, ktoré robí podrobné obrázky a videá z vojny tak banálnymi, akoby o nič nešlo.

Vinu za túto „militantnú“ generáciu však nenesie ona sama, ale práve tá predošlá „mierová“ generácia. Tá, ktorá najmä u nás, spolu s povinnou vojenčinou a niekdajším zbrojením, odmietla aj brannú kultúru a kultúrnosť ako takú. Ak máme parafrázovať známu vetu V. Černomyrdina, môžeme povedať, že „chceli len to najlepšie, no nakoniec to dopadlo tak ako vždy“. V tomto prípade zbrojenie je späť, no branná kultúra v troskách.

Alternatívou voči militarizmu je branná kultúrnosť, teda branná kultúra poňatá normatívne. Neprimeranej militarizácií dokáže zabrániť len spoločnosť branne kultúrna a kultivovaná.

Branne kultivovaná spoločnosť nepotrebuje základnú vojenskú službu

Úsilie o rozvoj občianskej brannej kultúry a  činnosti sa občas nekompetentne spája s pokusmi o obnovu základnej vojenskej služby. Niektorí ľudia si proste pod pojmom „brannosť“ nevedia predstaviť nič iné, len základnú vojenskú službu. Občianska branná činnosť je však alternatívou voči prípadným pokusom o opätovné zavedenie prezenčnej služby. Tak tomu bolo aj historicky.

Činnosť branných spolkov u nás o pol storočia predbehla povinnú základnú vojenskú službu, ktorá bola v Rakúsko-Uhorsku zavedená prakticky až od roku 1869. Občianska branná činnosť teda historicky presahuje prezenčnú službu. Za prvej Československej republiky práve branné spolky do istej miery nahrádzali základnú vojenskú službu tam, kde nebolo možné brancov povolať. To sa týkalo napríklad roľníkov, ktorí hospodárili na domácich gazdovstvách. Aj vďaka komplexnejšiemu brannému systému za prvej ČSR nebola prezenčná služba až taká povinná ako neskôr a bola tiež kratšia, trvala spočiatku len 14 mesiacov.

Točenie kolesom dejín dozadu

Súčasné formy občianskej brannej činnosti sú veľmi mierne v porovnaní s tým, akú podobu mali u nás v historicky nedávnej dobe, alebo v porovnaní s tým, akú podobu majú aj dnes v niektorých iných štátoch NATO. Nedochádza pri nej k ozbrojovaniu občanov, ani v prípade, že inak je táto branná príprava dosť komplexná.

Ak nedokážeme moderné formy brannej činnosti využiť, vytvoriť rozvinutý branný systém a obnoviť vysokú úroveň rozvoja brannej kultúry, môžeme sa dočkať nepríjemného paradoxu. Dostupným riešením v krízovej situácií sa môže stať obnovenie už historicky prekonanej základnej vojenskej služby. Naznačujú to aj prieskumy, na ktoré sa odvoláva Hoffman.

Nejde však len o neprimeranosť točenia kolesom dejín dozadu, ale aj o to, aké môže mať následky. Iná bola „vojenčina“ v spoločnosti s rozvinutou brannou kultúrou a veľkými brannými kapacitami a iné by to bolo v súčasných podmienkach. Na obnovenie prezenčnej vojenskej služby chýbajú materiálne a organizačné kapacity, ale hlavne kultúrne zázemie. Pošlite ľudí, ktorí nikdy nepočuli o brannej problematike inak, ako z televízie, na jednoduchý vojenský výcvik a potom do boja... Vytvoríte dokonalý masaker.

Efektívny systém šírenia brannej informácie

No nejde len o kombatantov, ale aj o ostatných. Efektívny systém šírenia brannej informácie v spoločnosti nefunguje tak, že každý občan dostane nejaký základný branný výcvik. Ale tak, že v spoločnosti existuje časť ľudí, ktorí majú hlbšie branné kompetencie. Títo branne kompetentní ľudia potom vo vojnovej situácií radia ostatným, ako prežiť konkrétne ohrozenie, ktorému práve čelia.

V minulosti tak pôsobili nezmobilizovaní záložní vojaci alebo nezmobilizovaní členovia branných spolkov. Historickým zánikom prezenčnej služby a aktuálnym úpadkom občianskej brannej činnosti však prakticky prestala existovať aj táto skupina branne kompetentných nezmobilizovaných občanov. Je to historicky úplne nová situácia, aká u nás nebola bezmála dve storočia, čiže dejiny moderných vojen takéto branné rozpoloženie našej spoločnosti ani nepamätajú. Politici si pritom význam tejto novej spoločenskej situácie neuvedomujú.

Problémom využitia bývalých, neaktívnych vojakov v tomto kontext je aj to, že ich vedomosti už môžu byť zastarané, pretože branná problematika sa prudko vyvíja. Preto je občianska branná činnosť z hľadiska efektívnej distribúcie brannej informácie ešte lepším riešením. Lenže musí mať vysokú úroveň. Tak spoločenskú ako aj metodicko-výukovú.

Čo to je branná informácia a príprava?

Ľudia si často pod pojmom „branná príprava“ či „branná informácia“ predstavia proste civilnú obranu (CO), presnejšie kurz CO. Je to dosť nepresná a neúplná predstava. Brannú prípravu občanov môžeme skôr rozdeliť na tri zložky: prípravu CO, prípravu na prežitie vojnovej situácie a nakoniec úplný bojový výcvik, čiže prípravu na obranu vlasti.

V rámci prípravy CO sa občania učia rozoznávať výstražné signály, využívať kryty CO a jednoduché ochranné prostriedky pred chemickými a biologickými látkami či radiáciou. Celkovo, príprava CO má relatívne plošný charakter a občanov učí využívať občiansku vybavenosť v oblasti CO. Dá sa to prirovnať k tomu, ako keď sa malé deti na prvom stupni základnej školy učia elementárne pravidlá cestnej premávky, učia sa využívať infraštruktúru mesta. Na červenú stoj, na zelenú prejdi, používaj prechod pre chodcov, najprv sa pozri doľava, potom doprava, tiesňová linka má takéto číslo, mama takéto a babka takéto...

Prežiť bojovú situáciu však kurz CO v podstate veľmi neuľahčuje. Infraštruktúra CO je v boji už zničená a nerieši problém ochrany pred priamymi bojovými hrozbami. Plynová maska vás neuchráni pred paľbou. Kryt CO sa môže premeniť na hrob, ak naň zaútočí pechota. Siréna vás neupozorní na to, že na vás mieri ostreľovač. Človek, ktorý sa aktívne nezúčastňuje boja tu rieši hlavne otázku, ako sa vyznať v bojovej situácií. Kde sa skryť, alebo či ujsť a ako to urobiť.

Pasívny účastník bojovej situácie si potrebuje ujasniť taktickú situáciu, charakter ohrozenia, pravdepodobný vývoj taktickej situácie a ohrozenia, krycie a maskovacie možnosti, rozloženie taktických terénnych štruktúr. Prakticky by sa mal vedieť kryť a multispektrálne maskovať, využívať taktické terénne štruktúry a ovládať techniku pohybu. Mal by vedieť vyhodnotiť svoje schopnosti ako aj schopnosti iných, čiže, mal by mať skúsenosti. Nepotrebuje však vojenský zbraňový výcvik, stačia mu vedomosti o účinkoch zbraní, prípadne základné informácie o tom, ako fungujú. Zbraňový výcvik a špeciálne technické znalosti potrebujú až kombatanti.

Stereotypy a nedorozumenia ohľadom brannej a vojenskej prípravy

Práve v rámci dnes populárnych neozbrojených foriem športovo-brannej činnosti môže dochádzať k takej forme brannej prípravy, ktorú využije nekombatant, pasívny účastník bojovej situácie. V rámci ozbrojených síl je potom možné ľudí, ktorí prešli kvalitnou neozbrojenou brannou prípravou, docvičiť na veľmi kvalitných plnohodnotných vojakov.

Veľké nedorozumenia u nás panujú ohľadom rizík branného zneužitia občanov. Ujala sa predstava, ako by brannú prípravu a činnosť občanov mohol niekto otočiť proti štátu.

Prvá výhrada voči týmto stereotypom je všeobecná. Ak by branná príprava alebo dokonca i komplexný vojenský výcvik ľudí automaticky predstavoval hrozbu pre stabilitu štátu, no tak v dnešnom Rakúsku, Švajčiarsku, Poľsku, Fínsku alebo v niekdajšom Československu by musel byť jeden ozbrojený prevrat za druhým. A na Haiti by musel byť kľud... Vzťah medzi brannou prípravou a rizikom branného zneužitia občanov je však opačný. Zjavne práve branné kompetencie a vedomosti vedú ľudí k rozumnejšiemu brannému správaniu sa.

Druhá výhrada sa týka pojmov šírka a hĺbka brannej prípravy. Z človeka robí bojovo použiteľného vojaka najmä šírka, nie hĺbka výcviku.

Podľa formálnych predpisov a zákona, základný vojenský výcvik na Slovensku pozostáva z prípravy telesnej, poradovej, ženijnej, topografickej, psychologickej, zdravotníckej, taktickej a streleckej... zahŕňa i právnu a vojensko-etickú výchovu či logistickú prípravu. Toto formálne vymedzenie je dosť vágne, nepresné a napriek zdanlivej obšírnosti tam chýbajú niektoré podstatné veci, ktoré vojenský výcvik reálne zahŕňa.

Prakticky by sme mohli, aj keď krajne zjednodušene, povedať, že fyzicky a inak spôsobilý kombatant musí v teórií aj praxi absolvovať aspoň o ženijné a topografické prvky rozšírenú taktickú prípravu ako aj vojenskú zbraňovú takticko-technickú prípravu. Táto dichotómia vyjadruje kategóriu (nevyhnutnej) šírky vojenského výcviku. Ďalšie rozšírenie o zdravotnícke a iné kompetencie je vhodné, ale v krajnom prípade nie nevyhnutné.

Pri malej hĺbke výcviku človek dokáže plniť jednoduché bojové úlohy samostatne, zložitejšie len pod neustálym velením. Pri väčšej hĺbke si môže poradiť sám aj v zložitejšej situácií a s menšími nárokmi na permanentné velenie. Vojenské výcvikové kurzy môžu mať za určitých okolností aj veľmi malú hĺbku, ale musia zahŕňať celú nevyhnutnú šírku výcviku.

Branne kompetentný občan je lepší ako branne nekompetentný

Pri dnes populárnych, neozbrojených formách občianskej brannej činnosti dochádza často k hlbokej brannej príprave dobrovoľných záujemcov. Týka sa to taktickej oblasti a teoretických znalostí o povahe súčasného bojiska. Ale neprebieha vojenský zbraňový výcvik, čiže celkovo je branná príprava oproti vojenskému výcviku užšia.

Branné zneužitie občanov však nepredpokladá ich hlbokú brannú prípravu. Ale skôr plytkú a aspoň nevyhnutne širokú. Ak by niekto občanom rozdal vojenskú výzbroj a naučil ich používať ju, tak za ten čas ich naučí aj základné taktické zručnosti. V kontexte ich branného zneužitia od nich viac nepotrebuje, ani v praxi nemôže očakávať.

Ak by naopak človek s hlbšími taktickými vedomosťami mal následne absolvovať vojenskú zbraňovú prípravu, bolo by to výcvikovo náročnejšie, ako keby ňou mal prejsť takticky menej vyspelý cvičenec alebo úplný branný analfabet. Pretože všetko to, čo ovláda v taktike, by musela reflektovať aj zbraňová príprava, ak by mal byť tento výcvik dôveryhodný.

Branné zneužitie branne kompetentných občanov je tak náročnejšie minimálne v dvoch rovinách. Na jednej strane solídna branná príprava robí ľudí branne zodpovednejšími. Na strane druhej, v čisto metodicko-výukovej rovine, solídna branná príprava našich občanov komplikuje prácu toho, kto by ich chcel branne zneužiť. Jednak, že by sa musel prispôsobiť našim taktickým štandardom, pre ktoré nemusí mať vycvičený personál. Jednak by pri nevyhnutnej vojenskej zbraňovej príprave musel preskočiť potenciálne vysoko postavenú latku taktickej prípravy, čo by z hľadiska branného zneužitia občanov nemuselo byť efektívne ani realizovateľné v praxi.

Späť do Európy, alebo do tretieho sveta?

Bolo by lepšie, ak by sme sa vydali cestou, akou kráčajú  štáty s vyspelou brannou kultúrou. Mali by sme sa vyhnúť ceste krajín tretieho sveta. Takisto by sme sa mali vyhnúť obnoveniu povinnej základnej vojenskej služby. Nedosiahneme to mechanickým, reflexívnym odporom k predstave čohokoľvek branného, ale skôr rozvojom brannej kultúry našej spoločnosti.

Obnovenie povinnej základnej vojenskej služby by bolo zlé. Horším variantom je už len branne nekompetentná spoločnosť a úpadok jej brannej kultúry. Tento úpadok pritom k dekadentným pokusom o obnovenie „vojenčiny“ pravdepodobne aj tak povedie. Žiaľ, práve k tomuto rozpoloženiu spejeme a mali by sme začať diskutovať o tom, ako situáciu napraviť.

Ak k obnoveniu základnej vojenskej služby naozaj dôjde, bude to zlyhanie ponovembrovej generácie politikov. Práve tých, ktorí pseudopacifizmom odmietli aj brannú kultúru a kultúrnosť. Úpadok brannej kultúry a rozbitie spoločnosti do primitívnych osobných a partikulárnych konfliktov sú do istej miery spojené veci. Práve spoločnosť rozbitá a neschopná kooperačne ani len prežiť vojnu, nieto sa brániť, láka k útoku.

Štát nemôže nahradiť nezastupiteľné miesto občianskej spoločnosti pri rozvoji brannej kultúry. Mal by ju však podporovať. Zatiaľ sme v štádiu, že ho ani nezaujíma, čo to vlastne je.

Pramene:

Barič, Miroslav: „Poľsko buduje najsilnejšiu armádu v Európe. Má už viac tankov ako Nemecko či Francúzsko.“ Pravda, 24.7.2023, web, 23.2.2024.

Breeden, Aurelien – Méheut, Constant: „Macron Does Not Rule Out Sending Western Troops to Ukraine.“ The New York Times, 26.2.2024, web, 27.2.2024.

Drábek, Ivan: „Zomrel premiér, ktorý nechcel byť Putinom.“ Pravda, 3.11.2010, web, 28.2.2024.

Fletcher, J. D. – Chatelier, P. R (2000): An Overview of Military Training. Institute for Defense Analyses.

Hoffman, Ivan: „Vojna ako alibi.“ Pravda, 22.2.2024, print, s. 24.

Hrnčiar, Michal – Spilý, Peter (2013): Vojenská taktika. Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, Liptovský Mikuláš.

Hutko, Dominik: „Bránili by ste svoju vlasť? Naď láka na dobrovoľnú vojenskú prípravu.“ Pravda, 11.5.2022, web, 23.2.2024.

Chiappa, Claudia – Kagali, Laura: „Russia warns NATO of certain war, if West puts troops into Ukraine.“ Politico, 27.2.2024, web, 28.2.2024.

Krčmárik, Radovan: „Bude z Nemecka vojenská veľmoc? Zveľaďuje armádu a posilňuje zbrojenie.“ Pravda, 16.2.2024, print, s. 10.

Krpala, Karol: „Dve percentá HDP na obranu, ale efektívne... Alebo, úvaha o brannej kultúre a nekultúrnosti.“ Trend, News and Media Holding, 31.1.2024, web, 26.2.2024.

Walter, Jan D.: „Europe: Is compulsory military service coming back?“ Deutsche Welle, 6.11.2023, web, 23.2.2024.

„Historie základní vojenské služby v českých zemích.“ MO ČR, n.d., web, 23.2. 2024.

„Macron nevylučuje vyslanie vojakov na Ukrajinu, avizoval dodávky rakiet Kyjevu.“ HNonline, 27.2.2024, web, 27.2.2024

„Russia Warns Of Direct Conflict With NATO If Troops From Alliance Members Fight In Ukraine.“ Radio Free Europe/ Radio Liberty, 27.2.2024, web, 28.2.2024.

Zákon č. 378/2015 Z. z. Zákon o dobrovoľnej vojenskej príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Karol Krpala

Mgr. Karol Krpala, PhD.  vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave, kde obhájil doktorát. Po skončení doktorandského štúdia pracoval ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. V súčasnosti žije na Slovensku, pracuje v oblasti politickej a sociálnej analýzy. Odborne sa špecializuje na problematiku politickej kultúry, ideológií a politických systémov. Je autorom viacerých vedeckých štúdií. Píše aj publicistické články.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora