Slovensko sa dočkalo absurdných čias. Matovičove statusy o „zázrakoch na počkanie“ a zatýkacie pexeso Veroniky Remišovej zo dňa na deň vystriedali smútočné vence a čierne zástavy. Namiesto avizovaného dodržiavania striktných opatrení sme boli svedkami pohrebu, kde bolo takmer stokrát viac ľudí, ako dovoľujú nariadenia.
Vyzerá to tak, akoby nedávne silácke reči ministrov Jaroslava Naďa a Romana Mikulca už nemali žiadnu platnosť. Ešte pred niekoľkými dňami by bolo vyjadrenie úcty vládnymi politikmi v súvislosti s pohrebom obvineného policajného exprezidenta Milana Lučanského predmetom politickej fikcie.
Politika, podobne ako láska, je však vecou premenlivou. Majstrovstvá Slovenska v mentálnej akrobacií sa oficiálne začali.
Pohreb v politickom duchu
Piatkové popoludnie v podtatranskej Štrbe sa nenieslo len smútkom rodiny a blízkych, ale aj straníckou politikou. Aj keď rodina zosnulého otvorene žiadala o nepolitizovanie poslednej rozlúčky, chápadlá politiky sa k nej aj tak dostali. V niektorých prípadoch táto prítomnosť mala priamu podobu, najmä v osobe prítomného exministra vnútra Roberta Kaliňáka, Štefana Harabina a iných stvorení z alternatívnej scény.
Podobne dôležitá však bola aj nepriama prítomnosť, ktorú je možné rozdeliť do dvoch kategórii.
Prvou kategóriou súťažiacich boli predstavitelia Smeru a Hlasu, ktorí na začiatku súťaže o najväčšieho mentálneho akrobata mali výrazný náskok, no na poslednú chvíľu sa na pohrebe nezúčastnili. Do tejto kategórie patrí okrem iného exministerka vnútra Denisa Saková alebo expremiér Peter Pellegrini.
Lučanského incident treba čo najrýchlejšie vyšetriť. Podozrenia a neistota sú úplne namieste
Nečakane sa do súťaže kvalifikovali aj predstavitelia vládneho kabinetu, so samotným premiérom Igorom Matovičom na čele. Po naštudovaní si jeho posledného statusu sme sa mohli dozvedieť, že napriek komunikačnej chybe (možno sa len zľakol negatívnej odozvy) premiér poslal na hrob policajného exprezidenta smútočný veniec, lebo to tak cíti.
Dokonca minister vnútra Roman Mikulec dal vyvesiť čiernu zástavu, aj keď ešte nedávno to otvorene odmietal.
Kto si (ne)uctí martýra?
Okolo osoby Milana Lučanského začína vyrastať martýrsky kult. Nie je však spôsobený jeho nadpriemernou morálnou čistotou (pravdu o jeho morálnej integrite sa zrejme už nedozvieme), ani dôveryhodnosťou opozície, ale nespokojnosťou bežných občanov s aktuálnym dianím na Slovensku.
Aj keď mnohé osoby z okolia vlády sa tento jav snažili ignorovať, zľahčovať alebo zastrašovať trestnými oznámeniami, zrejme si museli uvedomiť, že táto taktika im nehrá do karát v situácii s čoraz viac frustrovanou verejnosťou.
Posledná rozlúčka s Lučanským. Jeho smrť rozhádala už aj tak rozdelenú republiku
Prejavom tohto uvedomenia mohla byť práve spomenutá výnimka hlavného hygienika ohľadom poslednej rozlúčky, smútočný veniec od premiéra alebo čierne zástavy.
Ťažko je posúdiť, nakoľko boli gestá členov Matovičovej administratívy myslené úprimne alebo boli len prejavom obyčajného politického kalkulu a cynizmu na úrovni Smeru alebo Hlasu-SD. Jedno je však isté, vláda Igora Matoviča sa v piatok dopustila mentálnej akrobacie najväčšieho kalibru.
