Jedným z najzaujímavejších geopolitických fenoménov posledných desaťročí je pozorovanie procesu, ako sa bývalé koloniálne veľmoci vyrovnávajú s minulosťou. Osamostatnenie sa väčšiny koloniálnych dŕžav v druhej polovici dvadsiateho storočia totiž postavilo bývalé európske ríše do nepríjemnej situácie.
Naďalej si užívajú prestíž, úctu a zodpovednosť, ktorá je disproporčná k ich súčasnému politickému významu. Zároveň však prišli o väčšinu výhod spojených s priamou kontrolou a exploatáciou krajín tretieho sveta. Nejde len o otázku naštrbenej identity a zraneného ega britských či francúzskych elít.
Schopnosť európskych krajín priznať si chybu a prijať bývalé kolónie za svojich rovnocenných (!) partnerov je kľúčom pre budúcnosť desiatok miliónov obyvateľov afrického kontinentu. Najlepším príkladom, ako sa to nerobí, je Francúzsko.
Krajina galského kohúta sa nikdy poriadne nezriekla démona kolonializmu. Rad francúzskych prezidentov začínajúc Charlesom de Gaullom sa angažoval do procesu, ktorý dnes poznáme pod názvom Françafrique.
Dynamiku vzťahov medzi Parížom a jeho novopečenými subsaharskými partnermi diktoval kalkul Elizejského paláca a ekonomické záujmy francúzskych ťažobných spoločností (napríklad Areva, Total a Elf).
Monetárna pasca
Za zmienku stojí aj posledná koloniálna mena sveta Frank CFA. Francúzska neokoloniálna schéma (dnes pevne naviazaná na kurz eura), už desaťročia zbavuje štrnásť štátov západnej a strednej Afriky príležitosti viesť nezávislú monetárnu politiku.
Samozrejme, niektoré z najchudobnejších štátov sveta musia minimálne polovicu svojich zahraničných aktív uchovávať v Paríži. Všetko v mene priateľských vzťahov, boja proti terorizmu a občasných investícii, ktoré si nájdu cestu do pokladní spriatelených despotov.
„Rusko je jednou z posledných imperiálnych koloniálnych mocností,“ vyhlásil minulý týždeň francúzsky prezident Emmanuel Macron. Prítomným počas návštevy v západoafrickom Benine dokonca odkázal, že uvedený fakt prezentuje na kontinente, ktorý utrpel koloniálnym imperializmom najviac.
Zabudol však dodať, že Afrika trpela a trpí naďalej, a to práve pre francúzsky neokolonializmus.
Vojnový pokrytec: Emmanuel Macron je francúzskou kópiou Petra Pellegriniho
Bitka o Afriku
Sporné vyjadrenie francúzskeho prezidenta bolo súčasťou trojdňovej cesty na africký kontinent. Návštevu Beninu, Kamerúnu a Guiney-Bissau je možné vnímať aj ako odpoveď na africké turné šéfa ruskej diplomacie Sergeja Lavrova. Ten v posledných dňoch navštívil Egypt, Etiópiu, Ugandu a Kongo.
Kremeľ sa v posledných týždňoch snaží vymaniť z medzinárodnej izolácie a zbaviť sa zodpovednosti za číhajúcu potravinovú krízu. Elyzejský palác sa zasa chcel africkým partnerom pripomenúť prázdnymi gestami.
Macronov vzťah k bývalým kolóniám je rovnako fascinujúci ako jeho osobné peripetie s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Vo verejných vystúpeniach sa snaží pôsobiť ako pokrokový reformátor, ktorý chce prelomiť francúzsku hegemóniu a nahradiť ju obojstranne výhodným spojenectvom.
Podpora autokratov
Jednotlivým štátom poskytuje symbolickú almužnu v podobe artefaktov, ktoré boli v minulosti odcudzené a umiestnené vo svetoznámych francúzskych múzeách. Minulý rok dokonca zorganizoval v Montpellier samit Afrika-Francúzsko (ešte nedávno niesol názov Francúzsko-Afrika), na ktorý pozval zástupcov budúcej generácie afrických elít.
Na mieste padali slogany o reformách, novom štarte a konci súčasného francúzskeho prístupu. Naopak, chýbali zmienky o ekonomickom vykorisťovaní, vojenských intervenciách a podpore pochybných autokratov.
Diplomaticky sladké vyjadrenia Elyzejského paláca sa často zražajú s cynickou realitou. Jej symbolom môže byť práve Macronova návšteva stredoafrického Kamerúnu, kde rokoval aj s prezidentom Paulom Biyom. Takmer deväťdesiatročný vládca so štyridsaťročnou praxou v prezidentskom úrade musel byť vzhľadom na dlhý zoznam obvinení z porušovania ľudských práv veľmi zaujímavým partnerom na konverzáciu.
Podobných režimov podporovaných Parížom je v subsaharskej Afrike omnoho viac. Vie o tom aj Moskva, ktorá aktívne využíva protifrancúzske nálady miestneho obyvateľstva vo svoj prospech.
Dodávanie zbraní a vysielanie žoldnierov z takzvanej „Vagnerovej skupiny” umožnilo Rusku získať si celé spektrum lokálnych spojencov za smiešnu cenu. Za zmienku stojí napríklad minuloročný vojenský prevrat v Mali, alebo ten tohtoročný v Burkina Faso
Mali kritizuje Macrona za jeho „neokoloniálny" prístup
Ruský kolonializmus vs francúzsky neokolonializmus
Macronova cesta do Afriky však vyzdvihla jeden zásadný rozdiel medzi Francúzskom a Ruskom. Je pravdou, že Rusko patrí medzi posledné imperiálne koloniálne veľmoci. Nepotvrdzujú to len aktivity rôznych žoldnierských skupín, ale predovšetkým prístup k svojej domovine.
Od čias všemocných cárov a sovietskych hodnostárov sa toho veľa nezmenilo. V súčasnosti už Moskva nekontroluje rozsiahle púšte strednej Ázie a vrchy južného Kaukazu, rozhodne však nie je etnickým monolitom. Ústavou daný status federácie síce udeľuje predstaviteľom turkických, kaukazských a uralských menšín rozsiahle práva a autonómiu – väčšinou však ide len o smutnú formalitu.
Francúzsky prezident mal pravdu keď vyhlásil, že ruský útok na Ukrajinu pôsobí ako scenár z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Ruské vnímanie kolonializmu a sfér vplyvu sa od spomenutých čias výrazne nezmenilo. A to bolo a je asi jednou z najväčších chýb Kremľa.
Galský kohút sa za posledné roky stihol poučiť. Brutálne vojny vymenil za monetárny tlak a namiesto zbraní rozdáva ukradnuté artefakty. Dokonca sa prispôsobil najnovším trendom a do neokolonialneho procesu zapojil občiansku spoločnosť a mimovládne organizácie.
Podstata sa pritom nikdy nezmenila. Potlesk selektívne vybraných pritakávačov z radov mladej generácie nepoprie fakt, že ide o pokračovanie tej istej neokoloniálnej hry. Treba však priznať, že je to elegantnejšie riešenie ako ruské eskapády naprieč celým svetom.
Ďalšie dôležité správy
