Ľudia štátu veria, ale opačne to neplatí. Čo nás COVID-19 naučil o dôvere

Mnohí tvrdia, že za dobré čísla v boji s pandémiou vďačíme našej poslušnosti voči štátnym autoritám. Použime krajší výraz a hovorme tomu dôvera v inštitúcie.

Verejnosť doposiaľ prijímala jednotlivé reštrikcie a obmedzenia slobody – až na malé výnimky – s pokorou typickou skôr pre ázijskú etatistickú kultúru než západné individualistické demokracie.

Pritom v normálnych časoch je u nás dôvera v politikov a štátne inštitúcie vo všeobecnosti nízka. Možno za to môže skúsenosť života v autoritatívnych a totalitných režimoch, že sme sa v čase neistoty a ohrozenia opäť ochotne upli k autoritám a dokážeme strpieť zvýšený štátny dohľad.

Táto náhle nadobudnutá dôvera v štát je však v protiklade s nedôverou štátu voči občanom, ktorú denne pociťujeme.

Štátna karanténa – je to normálne?

Jednoduchý príklad. Slovensko je jedinou krajinou Európskej únie, ktorá zaviedla povinnú štátnu karanténu, aj so všetkými jej kontroverziami. Jej horor by sa mal už čoskoro skončiť, keďže ho má, aj pod tlakom médií a ombudsmanky, nahradiť inteligentná domáca karanténa. Repatrianti si stiahnu štátnu aplikáciu, ktorá bude 14 dní sledovať ich pohyb a občas si od nich vypýta selfíčko tváre.

Štátna karanténa sa však dlho nespochybňovala. Naopak, Matovič ešte káral svojho predchodcu za to, že nebol pri nej dostatočne dôkladný a nezavieral do nej aj vracajúcich sa Rómov z Anglicka.

Matovičova kontrolná prechádzka

Pochybovači by mohli teraz namietať, že sme predsa na Slovensku ako jedni z mála skoro vôbec nezakázali vnútroštátny pohyb. Na rozdiel od Španielska či Talianska sme sa tak mohli doteraz kedykoľvek vybrať do prírody a na rozdiel od Chorvátska či Rumunska sme mohli voľne cestovať medzi okresmi a regiónmi. Takáto voľnosť by teda mohla byť prejavom dôvery štátu voči občanom.