Tisíce ľudí zapaľujú po celej krajine sviečky na počesť bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. Jeho smrť sa stala v posledných dňoch najvirálnejšou témou na sociálnych sieťach a v niektorých médiách. Vlna, ktorá sa zdvihla, je však len výsledok protivládnych emócií vybičovaných lockdownom a posilňovaných konšpiráciami. Je to šialené, pretože neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že by úrady v prípade M. Lučanského akokoľvek pochybili.

Napriek tomu, že si bývalý policajný funkcionár vzal život dobrovoľne, je opozíciou vykresľovaný ako politická obeť. Pre časť verejnosti sa zasa stal symbolom odporu voči vládnucej garnitúre, čo je paradoxné, pretože M. Lučanský bol produktom éry, ktorou títo ľudia pred nástupom súčasnej vlády minimálne rovnako opovrhovali.

Tento paradox je možné vysvetliť celkom jednoducho – rastúcou nedôverou voči vláde a premiérovi, čomu sa dá rozumieť. Lenže v celej tejto kauze je aj niečo veľmi znepokojivé.

Ľudia si mohli pokojne za svoj symbol odporu vybrať tisíce nevinných mŕtvych na Covid-19, ktorých hlásia nemocnice. Oni si však vybrali bývalého policajného šéfa, trestne stíhaného za korupciu a zneužívanie svojho postavenia. Prezumpcia neviny nám síce bráni v tom, aby sme ho považovali za vinného, ale už aj veľmi vážne podozrenie by malo v normálnej krajine stačiť na to, aby sme si ho za národného martýra nevybrali.

Ako mýtus o Jánošikovi

To, že sa takýmto symbolom národného odporu stal práve M. Lučanský, je však pre slovenskú spoločnosť príznačné. Hovoríme totiž o tom istom ľude, ktorý celé desaťročia uctieval ako svojho národného hrdinu zbojníka Juraja Jánošíka. Mýtus o Jánošíkovi je veľmi podobný tomu súčasnému. Aj pri ňom dokážeme zatvoriť oči pred jeho zlodejinami, pretože ich prebil svojou revoltou voči neprávostiam, za ktorú zaplatil svojím životom.

Aj pri M. Lučanskom počujeme, že to bol správny chlap, ktorý pre nás veľa urobil, no nešťastne sa nechal pohltiť systémom (ak sú vôbec výpovede kajúcnikov pravdivé). Jeho pozitívne skutky však prebijú akékoľvek hriechy, z ktorých sa, navyše, vykúpil svojou smrťou.

Veľmi podobný vzorec sme videli pred niekoľkými mesiacmi pri diplomovkách politikov. Pokiaľ išlo len o záverečnú prácu Danka či Kollára, ešte sme sa dokázali spravodlivo rozhorčiť, no keď sa ukázalo, že je to problém takmer celej politickej elity, teda aj tých „našich“, rýchlo sme sa zmierili s novým štandardom. Politici sa bránili, že majú pred sebou priveľa práce, aby odstupovali pre „prkotiny“ a ľudia začali dokonca nadávať novinárom za to, že „nemajú žiadne dôležitejšie problémy, ako je diplomovka.“

Vtedy sa opäť ozvala naša DNA formovaná národnými mýtmi, ktorá dokáže malé zlodejiny tolerovať pre vyššie dobro.

Rok vytriezvenia

Smer a Hlas dnešnú situáciu iba využívajú. Už predtým sa snažili vlnu zatýkania preniesť do politickej roviny. Milan Lučanský bol ich nominant, rovnako aj ďalší, ktorí dnes za mrežami čakajú na súd, takže urobiť z nich politické obete nepopulárnej vlády sa zdala byť efektívna stratégia, ako sa vyviniť.

Prípad M. Lučanský môže znamenať zlom pre doteraz pozitívny naratív, v ktorom si NAKA príde pre ďalšieho vysokopostaveného úradníka, politika či oligarchu a spoločnosť jej za to nadšene zatlieska. Ak bol rok 2020 rokom očisty verejného života, rok 2021 môže byť rokom vytriezvenia.

Je možné, že toleranciu pre zlodejiny máme v sebe natoľko zakódovanú, že už nemusíme mať kapacitu na svoju nápravu. Prebujnená korupcia v nás síce vyvoláva hnev, ale rovnako nás vyruší aj pokus o nápravu, obzvlášť ak je tento pokus príliš dôsledný. Nevadí nám už ani to, že niekto niečo ukradol, pokiaľ okrem toho spravil aj niečo dobré. Ak to pôjde takto ďalej, sme odsúdení na večné cyklenie sa.