Z olympiády v Paríži sa stalo ekonomické fiasko

Olympiáda v Paríži zatiaľ zanecháva skôr „upatlaný“ odtlačok. Špinavú vodu v Seine. Sabotáž na železnici. Nešťastný otvárací ceremoniál, ktorý, nech už si o ňom myslíme čokoľvek, objektívne premárnil príležitosť aspoň trochu pospájať teraz tak rozdelený svet. A podobne nešťastných Parížanov, ktorí lamentujú nad dramatickým úbytkom hostí v reštauráciách či hoteloch, ale aj nad drakonickými bezpečnostnými opatreniami.

Parížania na vlastnej koži pociťujú, že niekdajšie tézy politikov o tom, že si Európa ani v dôsledku islamistických teroristických útokov nenechá vziať svoj doterajší spôsob života, boli len báchorkou. Práve silné bezpečnostné opatrenia, ktoré ťažko znesú porovnanie s predchádzajúcimi olympiádami, ktoré ešte nenadobudli podobu masívneho celonárodného policajného a armádneho cvičenia, mrazivo dokazujú, že Európania si už svoj spôsob života vziať nechali. V uliciach francúzskej metropoly sa momentálne nachádza okolo 45-tisíc policajtov, 10-tisíc vojakov a 22-tisíc pracovníkov súkromných bezpečnostných agentúr.

Finálny účet za tento olympijský „výnimočný stav“ pritom ešte nepoznáme – francúzske úrady vykazujú veľmi slabú transparentnosť. Každopádne, bezpečnostné opatrenia bývajú pri podobných akciách tou najnákladnejšou položkou. Už pred začatím olympiády bolo zrejmé, že náklady na ňu viac ako dvojnásobne prekročia pôvodný rozpočet. Podľa májovej štúdie Oxfordskej univerzity (tu) dosiahnu reálne - o infláciu očistené - náklady na parížske hry minimálne 115 percent pôvodne predpokladanej sumy. Zrejme to však bude viac, práve aj z dôvodu nákladných bezpečnostných opatrení.

Popritom je ďalším problémom vlastná návratnosť investícií do zaistenia olympiády a jej bezpečnosti. Bezpečnostné opatrenia majú svoj neblahý efekt nielen na strane nákladov, ale aj príjmov. Od návštevy francúzskej metropoly totiž odrádzajú turistov, ktorí by inak prišli. Takže, zatiaľ čo prevádzkovatelia tamojších reštaurácií či hotelov čakali vďaka olympiáde „hody“, teraz sušia slzu. Hostí im ubudlo často v rozsahu veľkých desiatok percent oproti bežnému stavu. Mnoho Parížanov tak aj napriek kompenzácii, ktorá sa od štátu za policajné kordóny dostane, napríklad práve prevádzkovateľom reštaurácií, ľutuje, že neboli prezieraví ako občania Budapešti, Hamburgu či Bostonu. V týchto mestách sa tamojší politici tiež pohrávali s myšlienkou organizovania hier, avšak obyvateľstvo sa vzbúrilo. Takže mestá sa z uchádzania o olympijské hry radšej stiahli.

Práve túžba politikov, či už miestnych alebo celonárodných, po vlastnom „pomníčku“, je kľúčovým dôvodom, prečo sa ešte stále nachádzajú miesta, ktoré o organizovanie olympiády vôbec stoja. Hoci to býva – ako v prípade už aj tak zadlženého Francúzska – na ďalší dlh. Ten ale splácajú a splácať budú všetci daňoví poplatníci, nie sami politici, pochopiteľne. Miest, ktoré chcú olympiádu, povážlivo ubúda. A parížske olympijské fiasko bude ďalším varovaním.

Medzinárodný olympijský výbor má už teraz značné problémy zlákať ďalšie mestá či miesta, ktoré by olympiádu organizovať chceli. Keď výbor pridelil zimnú olympiádu roku 2030 francúzskym alpám a tú roku 2034 zase americkému Salt Lake City, boli obe miesta jedinými kandidátmi. Navyše v prípade olympiády v Salt Lake City nie je ešte úplne „ruka v rukáve“. Americké ministerstvo spravodlivosti sa totiž ľahko môže s Medzinárodným olympijským výborom dostať „do krížika“. Prešetruje totiž, prečo výbor pred troma rokmi na olympiáde v Tokiu nepotrestal čínskych plavcov, u ktorých krvné testy odhalili zakázané látky. Možný stret americkej administratívy s olympijským výborom môže viesť až k stiahnutiu usporiadateľstva Salt Lake City.

Pritom v prípade Salt Lake City alebo skôr miest, ako je nórsky Lillehammer alebo japonské Nagano, má organizovanie olympiády aspoň ten zmysel, že dané miesto robí všeobecne známejším, dokonca svetoznámejším. To môže mať dlhodobý pozitívny vplyv v podobe vyššieho turistického záujmu a súvisiacich príjmov. Lenže rovnaký Paríž už žiadnu takú „reklamu“ nepotrebuje. Ten už je svetoznámy natoľko, že na tom žiadna olympiáda nič nezmení. Takže turistov teda mestu berie, než aby mu vďaka nej pribúdali, hoci aj v budúcnosti.

Avšak, parížske olympijské náklady rozhodne nie sú výnimkou. Spomínaná štúdia Oxfordskej univerzity tiež dokazuje, že zo všetkých civilizačných projektov vykazuje organizovanie olympiády dlhodobo druhé najvyššie náklady. S nákladmi navyše sa stretávali všetky olympiády minimálne od tej rímskej roku 1960, ktorá Taliansko zadlžila natoľko, že ju splácala ešte v tomto miléniu.

Horšie ako olympiády už sú na tom z hľadiska vyšších nákladov len projekty budovania úložísk jadrového odpadu. Dokonca výstavba jadrových elektrární ide ľuďom lepšie – s menšími nákladmi – ako organizovanie olympiády.

Takže neprekvapí ani to, že za štyri roky bude letná olympiáda v Los Angeles v podstate preto, že sa žiadne iné miesto o jej organizovanie neuchádzalo. A v Paríži je teda tá tohtoročná možná len preto, že sa rad pôvodne konkurenčných miest z uchádzania o ňu postupne sám stiahol.

Zlatá éra olympiád je, zdá sa, preč. Aj preto, že západné krajiny sú často tak zadlžené, že nechcú čeliť ešte hlbším deficitom. Východné autoritárske režimy už niekoľko olympiád v uplynulých rokoch uskutočnili. A Západ v ich očiach ekonomicky, mocensky aj spoločensky upadá, takže Čína a spol. stráca potrebu naňho propagandisticky robiť dojem.

Lukáš Kovanda: Český ekonóm a autor ekonomickej literatúry je hlavný ekonóm Trinity Bank. V rokoch 2020 až 2022 bol členom českej národohospodárskej rady vlády. Pôsobí aj ako sociálno-ekonomický analytik v Organizácii Spojených národov (OSN). Analyzuje a komentuje makroekonomické otázky, investície a nové fenomény, akými sú zdieľaná ekonomika, kryptomeny a fintech. Sleduje vývoj geopolitickej a ekonomickej situácie vo svete a v Českej republike.