Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Ako k Rusom pristupujú Estónci

Mohla z toho byť veľká téma všetkých novín a nový konflikt s Ruskom. Estónsky parlament ale napokon minulý týždeň odmietol schváliť návrh zákona, ktorý by stiahol podpis Tallinnu z estónsko-ruskej zmluvy o hraniciach z roku 1994. Ide o komplikovaný spor, zmluva však do veľkej miery schválila zabratie estónskeho územia Ruskom z obdobia sovietskej okupácie. Návrh prišiel od opozičnej Konzervatívnej ľudovej strany Estónska, zastavila ho vládna koalícia zložená z reformistov a centristov.

Iniciatíva opozičných konzervatívcov je symptómom rastúceho napätia medzi Západom a Ruskom. Estónsko krátko po začatí ruskej invázie na Ukrajinu vyhostilo 14 ruských diplomatov a spoločne s Lotyšskom a Litvou vyzvalo na dodanie zbraní Kyjevu. Tallinn už poslal húfnice, protitankové strely, protitankové míny, automatické zbrane, granáty či nepriestrelné vesty. V súčasnosti uvažuje o dodaní 500 protitankových rakiet Spike, ktoré nakúpil z Izraela. Pomoc Tallinnu pre Ukrajinu sa, mimochodom, odhaduje na takmer jedno percento estónskeho hrubého domáceho produktu. V prepočte na HDP je to zo všetkých krajín najviac.

O napätej atmosfére v Estónsku som sa presvedčil aj osobne, keď som v Estónsku strávil pár dní. Plot ruského veľvyslanectva je v Tallinne polepený plagátmi zosmiešňujúcimi Putina, ukrajinské vlajky vidieť častejšie než estónske. Emócie sú vybičované viac ako u nás: „Závidím vám, ste v strede Európy obklopení bezproblémovými susedmi,“ hovorí o Slovensku moja kamarátka Merle, ktorá pochádza zo zmiešanej estónsko-ruskej rodiny.

Estónsko je územím o málo menšie ako Slovensko, ale obyvateľov má len zhruba 1,3 milióna a Petrohrad je vzdialený len 350 kilometrov. Neprekvapí preto, že viditeľná je výrazná militarizácia krajiny. V uliciach Tallinnu som zazrel uniformovaných dánskych vojakov, na hoteli som stretol amerických. Dánsko aj USA vyslali do krajiny svojich vojakov v rámci posilnenia východnej hranice NATO. Sústredení sú spoločne s Britmi najmä na vojenskej základni v meste Tapa, asi sto kilometrov východne od Tallinnu. Po invázii Ruska na Ukrajinu sa ich počet zvýšil z 1 000 na 1 700.

Pred dvomi týždňami bol Tallinn dejiskom cvičenia kybernetickej obrany NATO. Pochopiteľne, keďže krajina je malou IT mocnosťou a sídlom mnohých technologických firiem, ako aj kybernetického obranného centra Aliancie. Inštitúcia bola v Tallinne umiestnená po kybernetických útokoch z roku 2007, ktoré nasledovali po kontroverziách ohľadom odstránenia pamätníku sovietskej armády. „Robíme veci opačne ako Rusi,“ odpovedajú žartovne Estónci na otázku, ako sa stali informatickou ekonomikou.

Estónci na „konci sveta“

Pri troške predstavy môžete Estónsko považovať za koniec akéhosi „Baltského polostrova“. Najdlhšiu hranicu majú s obávaným Ruskom. Z druhej strany krajinu obmýva Fínsky záliv, ktorý ich oddeľuje od ich veľkých ugrofínskych bratov. Estónci do veľkej miery Fínom rozumejú a aj k nim vzhliadajú. V severných častiach Estónska sa za komunizmu dala naladiť fínska televízia, ktorá ponúkala okno na Západ.

Mnohí Estónci tiež po boku Fínov bojovali počas sovietsko-fínskej a druhej svetovej vojny. Do Helsínk sa dostanete za dve hodiny trajektom, ak sa však chce Estónec pozrieť do zvyšku Európy vlakom alebo autom, čaká ho nekonečný prejazd zmieneným „Baltských polostrovom“ cez Lotyšsko a Litvu a potom Poľsko. Západná Európa je z Estónska naozaj ďaleko. Samozrejme, preto využívajú leteckú dopravu, vyťaženosť tallinnského letiska sa s bratislavským nedá porovnávať.

Isté obavy Estóncov plynú z početnej ruskej menšiny, ktorá tvorí štvrtinu populácie krajiny. Obyvateľstvo Tallinnu je však až z 35 percent ruské a v pohraničnom meste Narva Estónca takmer nenájdete. V hlavnom meste počuť viac ruštiny než estónčiny. V potravinách hrali reklamy v oboch jazykoch. „Alkogol jesť?“ spýtal sa ma automaticky ochrankár po tom, ako som z neznámeho dôvodu pri prechode cez dvere obchodu zapípal. „Net,“ odpovedal som a otvoril tašku. „Nu charašó,“ odvetil a zamával.

Historická skúsenosť Estóncov v mnohom pripomína tú našu, lenže Estónci boli pri snahách o národnú svojbytnosť ešte v horšej pozícii ako Slováci. Dlho sa však stretávali skôr s nemeckou než s ruskou mocou. Územia sa totiž v stredoveku zmocnili nemecké cirkevné rytierske rády a neskôr sa protestantskí Nemci stali vládnucou kastou.

A to aj za vlády ruských cárov, ktorí územie získali na začiatku 18. storočia. Hlavami Estónskej gubernie však až do druhej polovice 19. storočia boli Nemci. Estónci teda nevnímali ani tak autoritu Ruska, ktorú zosobňoval cár, ale skôr bezprostrednú nemeckú vrchnosť.

Estónci boli roľníci, pokiaľ sa dostali k peniazom, mali tendenciu rýchlo sa ponemčovať. Nos nad nimi ohŕňala aj cirkev, v luteránskom klére v zásade absentovali. Aj preto na rozdiel od Slovenska, kde v národnom obrodení hrali kľúčovú roľu kňazi alebo ich príbuzní, bolo estónske národné obrodenie od začiatku sekulárne.

Prístup k Rusom