Kríza väčšia ako Matovič s Hegerom a Sulíkom: Dokážeme prežiť bez Ruska?

Hegerova vláda stratila po ultimáte SaS väčšinu, príčinou zhoršujúcej sa politickej krízy však nie sú len vzťahy v koalícii, ale aj politika vlády. Pre ňu stratil kabinet väčšinovú podporu v spoločnosti. Rútime sa do takej masívnej energetickej krízy, akú sme desaťročia nezažili, a predsa je u nás neviazaná letná zábava.

Človek by neveril, že sa dá v tej mizérii vymyslieť niečo smiešne, ale Veronike Remišovej sa to podarilo. Ak chce Sulík odísť, mal by to vraj urobiť až po zime, vyhlásila šéfka strany Za ľudí.

Veronika Remišová azda najlepšie stelesňuje to, prečo vláda, ktorá má riešiť zložité témy zložitej doby, pôsobí smiešne. To, čo vyzerá ako komédia, je pre krajinu dráma. Otázka znie: či a za akú cenu dokážeme prežiť bez Ruska.

Táto kríza má dve úrovne. Tá hlavná sa týka geopolitiky, sekundárna politiky slovenskej vlády. Príčiny sú napriek vojne a okolnostiam v oboch prípadoch politické a dúfajme, že rovnaké bude aj riešenie.

Začnime doma.

Sankcie voči Rusku by v tejto podobe neprešli, ak by s nimi nebola súhlasila aj slovenská vláda. Jediná vláda, ktorá sa snažila o prezieravejší postup, bola tá maďarská. Čo bolo na zásadné ovplyvnenie línie Európskej únie málo. Zmeniť politiku Únie bude ešte ťažšie. Zdá sa, že to nebude možné bez zmeny viacerých vlád členských krajín EÚ vo voľbách.

Ako ukazuje príklad Turecka, ekonomické sankcie voči Rusku nie sú témou NATO, keďže Turci ich nezaviedli.

U nás doma sa táto kríza spája s domácou politickou krízou. Obidve sú navzájom prepletené, riešenie veľkej krízy bez tej domácej je nepredstaviteľné.

Zrekapitulujme si koaličnú krízu: Sulík stanovil ultimátum (odchod Matoviča z vlády, ponúkol aj svoj koniec), celé OĽaNO to odmietlo. Matovič ponúkol riešenie vládnutia bez SaS (podporu Tarabu), časť OĽaNO to odmietlo.

Existovalo ešte tretie riešenie politickej krízy, aj to poslanci OĽaNO odmietli.

Keď sa slovenská politika v 90. rokoch dostala do podobnej situácie, reakciou bolo, že časť poslaneckého klubu Mečiarovej strany uprednostnila pokračovanie vládnutia pred Mečiarom. Dvakrát tak Mečiar prišiel o moc. Prvýkrát s tým bolo spojené rozštiepenie VPN a vznik HZDS, druhýkrát rozštiepenie HZDS a vznik DÚ.

Lenže nezávislé osobnosti sú voči Matovičovi lojálnejšie, ako boli poslanci HZDS voči Mečiarovi. S Matovičom to nejde, bez Matoviča tiež nie. Nikto z vlády ani z opozície nechce zásadnejšie zmeniť zloženie vlády. Výsledkom je vyčerpanie všetkých možností. Nech sa na to teda pozriete z ktorejkoľvek strany, súčasná kríza vedie k predčasným voľbám.

Hoci to minister Naď použil ako argument proti Sulíkovi, ešte aj príbeh o tom, ako Sulík navrhol riešenie koaličného patu dohodou na predčasných voľbách, svedčí o základnom probléme súčasnej vlády. Nedokáže spolu vládnuť a krajina smeruje k predčasným voľbám. Ešte aj so Sulíkom.

A to, že predčasné voľby sú racionálne riešenie súčasného stavu, už hovorí aj Boris Kollár.

Otázkou je termín.

S komunálnymi a župnými voľbami sa to, žiaľ, už stihnúť nedá. Február či marec 2023 by sa však už stihnúť dal (pôvodný Sulíkov návrh). Vstupujú do toho aj ďalšie faktory, strany dostávajú príspevok zo štátu v júni, budú sa teda snažiť voľby posunúť tak, aby si z týchto peňazí mohli zaplatiť kampaň.

Aj zahrávanie sa s termínom však môže štát destabilizovať.

A tu sa dostávame k hlavnému problému, z malej krízy k veľkej európskej kríze, kde už zabudnete na akúkoľvek komédiu.

Skutočnou drámou totiž nie sú koaličné hádky, smiešnosti ani charakter Igora Matoviča. Tým je situácia, ktorej čelíme bez silnej a kompetentnej vlády. Ako vždy v osudových chvíľach, rozhodujúce slovo majú silné štáty v regióne a vo svete. Na tom veľa nezmeníme. Naším problémom je, že sa opäť raz nesprávame ako sebavedomý subjekt dejín, ktorý má nielen záväzky, ale aj svoje záujmy, a ktorý preto hľadá balans, ako obhájiť jedno aj druhé.