Krajniaková maskáčová „aféra“. Ako urobili podaktorí z gýča ideologickú kauzu

Nikomu, kto sledoval nedeľňajšiu tlačovku k prvým výsledkom operácie „Spoločná zodpovednosť“ nemohol uniknúť zjav šéfa rezortu sociálnych vecí Milana Krajniaka. Na rozdiel od svojich vládnych kolegov sa počas posledných dní aktívne premával po celom Slovensku vo vojenských maskačoch. Výnimkou nebola ani spomínaná tlačová konferencia.

V kombinácii s jeho emotívnym prejavom o historickom vzopätí Slovákov, ktoré je podľa neho možné porovnávať len so Slovenským národným povstaním, vznikol komický obraz. Niet divu, že ministrovo vystúpenie vyvolalo vlnu internetových vtipov a korenistých reakcií.

Od roku 1944 sme nečelili takému zákernému nepriateľovi, ktorému nedokážu čeliť ani najsilnejšie krajiny sveta.

Zaujímavé je však to, že terčom kritických vyjadrení na adresu ministra nebol len všeobecný gýč a nevhodne prevzatá symbolika, ale aj konzervatívne a vlastenecké presvedčenie šéfa rezortu.

Maskáčové peripetie Milana Krajniaka nie sú prejavom hlbokého nacionalizmu, sympatií s autoritárskymi režimami alebo nenávisti k národnostným menšinám. Krajniakove maskáče sú len prejavom nevkusného PR a pokusom o oslovenie voličov.

Kauza zo vzduchu

Otázka módnych preferencií Milana Krajniaka sa v posledných dňoch stala jednou z najživších tém verejnej debaty. Šéf rezortu čelí obvineniam z nevkusu, zneužívania vojenskej uniformy a tvorenia falošného dojmu, že práve on je skutočným ministrom obrany.

Šéf rezortu práce reagoval na tieto vyjadrenia svojským spôsobom. Podotkol, že jeho oblečenie je prejavom solidarity k vojakom a on sám je jedinečným politikom.

V mediálnom priestore však „maskáčová kauza“ nabrala dynamiku. Oblečenie a slová ministra boli kreatívne poprepájané s tvrdým nacionalizmom, konzervativizmom a nezabudlo sa aj na paralelu s kotlebovcami a spojenectvom Borisa Kollára s Matteom Salvinim.

Na prvý pohľad tieto vyjadrenia a paralely môžu so sebou niesť náznaky meritórnosti, ale keď sa pozrieme hlbšie na politické okolnosti a pozíciu Milana Krajniaka, je zrejmé, že išlo len o obyčajnú, pomerne nevkusnú PR kampaň.

Krajniakove excesy

Podpredseda hnutia Sme rodina a pravá ruka Borisa Kollára už neraz pritiahol na seba mediálnu pozornosť kontroverznými vyjadreniami a príspevkami. Nebolo to tak dávno, keď sa na sociálnej sieti chválil vlajkami Kráľovstva Jeruzalema vo svojej kancelárii alebo publikoval vtip na účet svojej ženy, ktorý progresívnejšie naladení politici označili za vrcholný sexizmus.

„Posledný križiak“, ako sám seba rád nazýva, sa však nachádza vo veľmi špecifickom politickom rozpoložení. Na jednej strane je jedným z najviac prominentných slovenských konzervatívcov s dlhoročnou praxou. Na druhej strane je „dvojkou“ hnutia Sme rodina, ktorého predseda má svojím životným štýlom veľmi ďaleko od konzervatívnych hodnôt.

Práve táto bipolarita druhej najsilnejšej koaličnej strany je zrejme zdrojom početných Krajniakových excesov. Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako výsledok nízkorozpočtovej marketingovej kampane, ale ich obsah je adresovaný práve tým voličom Sme rodina, ktorých volebnou motiváciou je osoba Milana Krajniaka a jeho konzervatívnych názorov.

Je preto možné mať podozrenie, že šéf rezortu práce sa snaží vrhnúť tieň na predsedu Borisa Kollára a ukázať svojim voličom, že jeho strana naďalej zastupuje konzervatívne a vlastenecké hodnoty. Vedľajším efektom tohto predstavenia je však to, že svojimi gýčovými metódami zosmiešňuje slovenský konzervativizmus ako celok.

Večný konflikt

Slovenská politická a mediálna scéna, podobne ako jej zahraničné obdoby, potrebuje neustály konflikt. Jednou z preexponovaných konfliktných rovín je aj rozkol medzi „liberálmi“ a „konzervatívcami“.

V kombinácii s aktuálnym vládnym kabinetom, v ktorom zasadajú jedni z najväčších odborníkov na politický marketing, vznikla výbušná zmes. Prirodzená polarizácia spoločnosti podporená pandémiou nového koronavírusu dotvorila prostredie, kde každá politická chyba je príležitosťou pre početné špekulácie a útoky.

Výnimkou nie je ani prípad maskáčov Milana Krajniaka. Niektorí sa od jeho hodnotenia ako vrcholného nevkusu a lacného marketingu prepracovali až k teóriám o autoritárskych sentimentoch a kotlebovských alegóriách.

Maskáče Milana Krajniaka sú len pripomienkou toho, že sme naďalej na Slovensku. Štandardy politickej agitácie a marketingu sa od Mečiarových čias výrazne nezmenili. Nemýľme si preto jednu z káuz týždňa s ideologickým podtónom s lacným marketingom.