Robert Fico podmínoval Slovensko. Pri snahe prefinancovať svoje populistické sociálne balíčky začal potichu vykrádať budúcnosť krajiny.
Najvyšším odvodovým zaťažením práce na svete zdevastoval konkurencieschopnosť ekonomiky. Neférovým bankovým odvodom sa vysmial právnemu štátu. A zavedením dôchodkového stropu zmietol pod koberec akékoľvek princípy udržateľnosti verejných financií.
Pri tomto poslednom extempore mu zdatne sekundoval Boris Kollár. „Slovenskí dôchodcovia predsa nemôžu zomierať pri sústruhu,“ tvrdil ako opozičný poslanec. Jeho strana Sme rodina hlasovala za zníženie dôchodkového veku na 64 rokov, čím pomohla vytvoriť dojem, že peniaze rastú na strome.
Hra na opozičnom piesočku má však svoje limity. Najmä keď sa strana dostane do vlády a obsadí post ministra práce a sociálnych vecí. Vtedy začnú doliehať nástojčivé volania ekonómov, ktoré Borisa Kollára ešte pred časom „nezaujímali“.
Vo štvrtok Denník N priniesol informáciu, že sa chystá veľká reforma dôchodkového systému. Lepšie povedané, megareforma. Ak minulá vláda Slovensko systematicky podmínovávala, tá súčasná ho nielen môže, ale musí odmínovať. Má na to jedinečnú šancu.
Európska únia nám totižto cez fond obnovy zaplatí za reformy, ktoré dokážu posunúť Slovensko dopredu. Snahou je vrátiť krajinu na cestu ekonomickej aj finančnej udržateľnosti. Brusel nám pošle na účet miliardy eur na odstránenie nášľapných mín, ktoré Robert Fico poctivo zakopával do zeme.
Predčasná radosť
Srdcia ekonómov pri prvých návrhoch veľkej dôchodkovej reformy zaplesajú. Bolo by však nerozumné tešiť sa predčasne. Stále totiž v zemi ostávajú zakopané tri veľké nášľapné míny.
Prvou je populizmus. Jednou z ohlásených reforiem má byť zmena veku odchodu do dôchodku v závislosti od priemernej dĺžky dožitia. Bude zaujímavé sledovať, ako sa k navrhovanej reforme postaví súčasný minister Milan Krajniak, ktorý za zastropovanie veku odchodu do dôchodku hlasoval.
Ešte pred pol rokom M. Krajniak povedal: „Ľudia, ktorí odpracovali 40 rokov a viac, nemôžu byť nútení pracovať až do svojej smrti. Je pre mňa neprijateľné, aby pokračoval dôchodkový ,automatʻ, podľa ktorého by dnešní mladí ľudia išli do penzie po sedemdesiatke“.
Je ťažko predstaviteľné, že Boris Kollár aj Milan Krajniak spravia vo svojich postojoch obrat o 180 stupňov. Z reformy môže byť nakoniec mačkopes.
Druhým dôvodom potenciálneho fiaska sú detaily. Nikto vo vláde nemá jasnú a ucelenú víziu, ako by skutočná reforma mala vyzerať. Vláda predsa nikdy nebola proreformná. Názory odborníkov, najmä tých ekonomických, ju nikdy príliš nezaujímali.
A tak sa môže stať, že aj do dôchodkovej reformy sa okrem nekoncepčnosti dostane mnoho socialistických prvkov vláde vlastných. Možno príde so snahou vytvoriť štátny dôchodkový fond. Tak, ako sa snaží vytvárať X nových štátnych organizácií a inštitúcií.
Neucelená vízia vlády v ekonomickej politike môže mať za následok vznik tretieho veľkého problému – pre Brusel budú ponúknuté reformy nedostatočné. Viacero kľúčových predstaviteľov Európskej únie zdôraznilo, že reformy musia zlepšiť konkurencieschopnosť krajiny. Reformy pre reformy Brusel neodklepne.
Kladivo na populistov
Slovensku neostáva nič iné, ako veriť, že vláda si to nepokazí. Že v priebehu niekoľkých málo týždňov dokáže vytvoriť zmysluplnú reformnú stratégiu, ktorá tu chýbala 15 rokov. A že ju následne dokáže implementovať tak efektívne, ako sa to ešte nikomu doteraz nepodarilo.
Pri existujúcej nízkej kapacite kvalitných ľudských zdrojov vo verejnej správe a na top pozíciách politických strán to bude obrovská výzva.
Proces sa ale začal. Brusel bude dôsledne tlačiť na to, aby aj pokračoval. Sľúbené miliardy z fondu obnovy sa stanú kladivom na všetkých populistov. Tí si sotva môžu dovoliť, aby krajina o tieto peniaze prišla ich neschopnosťou. Pekné reči teraz nepomôžu. Hrozí, že ak zlyhajú, ocitnú sa na hranici.
Každý kritik Európskej únie začína chápať, že aj keď má svoje muchy, tie sú stále znesiteľnejšie ako krvilačné slovenské komáre.