Spontánne a impulzívne strhávanie sôch naštvaným davom ľudí na západe má už svojskú obdobu aj u nás. Kým v západnej Európe boli terčom kolonizátori a v USA predstavitelia Konfederácie, u nás sa terčom stávajú bývalí komunistickí pohlavári.

Pred piatimi rokmi postavili pomník s bustou Vasiľovi Biľakovi miestni komunisti v jeho rodnej obci Krajná Bystrá na východnom Slovensku. Neprešiel ani deň a výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz bustu obliali červenou farbou a dopísali k nej „Sviňa“. V. Biľak bol komunistickým pohlavárom, ktorý sa podpísal pod pozývací list vojsk Varšavskej zmluvy, aby potom v období normalizácie pôsobil ako jeden z jej hlavných ideológov a protagonistov. Pomník pre takéhoto človeka nemal nikdy vzniknúť, no explicitne tomu nezabránil žiadny zákon. Naopak, Kalmus s Lorenzom dostali za svoj čin podmienečný trest.

Práve tento incident podnietil koaličných poslancov, aby novelizovali zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorý vznikol ešte za Mečiarovej éry. Ak zákon prejde, nebude už možné stavať žiadne pomníky, sochy či busty predstaviteľom komunistického režimu a ani pomenovávať po nich ulice a námestia. Politici sa zároveň rozhodli, že už nebudú riešiť existujúce ulice či sochy, ale len zamedzia vzniku nových.

Oni nie sú historici

Vždy je problém, ak sa politici snažia interpretovať históriu, pretože to v zásade vedie k zjednodušeným či moralizujúcim skratkám. Keď boli pri moci nacionalisti, prijal sa zákon o zásluhách Andreja Hlinku a postavila sa socha Svätoplukovi. Nacionalistickí politici pravidelne znásilňovali interpretáciu dejín, len aby to poslúžilo ich politickým cieľom.

O istú interpretáciu sa snažia aj tzv. občianski konzervatívci, ktorí teraz stoja za predloženou novelou zákona. Komunistický režim v Československu bol nepochybne zločinecký, ale toto sa nedá paušálne povedať o všetkom, čo je s ním spojené. Nie u každého je to tak jednoznačné ako u spomínaného V. Biľaka. Zákon aplikuje kolektívnu vinu na tzv. predstaviteľov režimu, ale neponúka žiadnu definíciu toho, kto títo predstavitelia sú. Zákon síce umožňuje výnimku tým predstaviteľom režimu, ktorí precitli a aktívne sa zapojili do odporu proti režimu, ale aj „odpor proti režimu“ sa dá interpretovať rôzne.

Napríklad slovenský ponovembrový prezident Rudolf Schuster nebude môcť mať podľa predkladateľov svoju bustu, pretože bol v 80. rokoch predsedom východoslovenského krajského národného výboru a primátorom Košíc. Alexander Dubček bol síce taktiež vedúci predstaviteľ režimu, ale podľa predkladateľov sa zapojil do odporu proti režimu, takže ho to omilostilo. Do odboja sa však už nezapojil napríklad popredný slovenský básnik a komunistický minister kultúry Miroslav Válek.

Aby nebolo pochybností, je legitímnou otázkou, či by sme mali stavať sochy Válkovi, Mináčovi, Mňačkovi či Hubovi. Na jednej strane stoja ich umelecké zásluhy, na druhej ich politická kompromitácia a pochybnosť, či sa dajú tieto dve životné stopy od seba oddeliť. Túto dilemu by však nemal dnes definitívne rozlúsknuť žiadny zákon, v ktorom si jeho predkladatelia direktívne presadia svoje videnie sveta.

A nemali by o tom rozhodovať ani úradníci či súdy. Podľa predkladateľov sú to totiž úradníci okresných úradov, ktorí budú rozhodovať o pokutách za porušenie zákona. Lenže ani oni nie sú žiadni historici.

Zásadný rozdiel

Chybná je už aj základná paradigma predkladateľov, ktorá dáva na jednu úroveň komunistický režim v Československu s fašistickým režimom. Ale veď výrazné rozdiely by sme našli aj medzi jednotlivými fázami komunizmu.

Po páde režimu v roku 1989 sa slovenská spoločnosť rozhodla ísť cestou odpustenia hriechov komunistických funkcionárov, čo je legitímna stratégia vyrovnávania sa s represívnou minulosťou. To bol aj zásadný rozdiel v porovnaní s pádom Tisovho štátu, po ktorom súdili a niekedy aj popravili hlavných predstaviteľov režimu. S komunistami to nebolo také jednoduché. Tranzícia moci prebehla relatívne pokojne a za predchádzajúcich 40 rokov sa stihlo skompromitovať príliš veľa ľudí.

Komunizmus nebola len krátka totalitná epizódka v našich dejinách, počas ktorej sa na chvíľu dostala k moci nejaká skupinka oportunistov a ideológov. Za socializmu vyrástli a spravili kariéru celé generácie. Štátu by hrozil bez takej masy ľudí kolaps. Komunisti preto často ostávali po roku 1989 vo svojich funkciách, len sa z nich zrazu stali demokrati či kapitalisti. To so sebou prinieslo ďalšie problémy, s ktorými sa pasujeme doteraz.

Vyrovnávanie sa s minulosťou je zložitý proces, ale netvárme sa, že ho za nás urobia zákony. Slovenská spoločnosť si doposiaľ v sebe neuzavrela množstvo svojich historických tráum, ale politici v tomto smere vždy skôr škodili ako pomáhali.