Kalamita štátu: premiér zlyháva, riadenie krajiny sa rozpadáva, silové zložky si robia čo chcú

Slovenská republika sa otriasa. Ničivú pandémiu sprevádza ešte ničivejšia kríza dôvery v štát. To čo sa začalo hromadným zatýkaním nominantov bývalej garnitúry a pokračovalo výpoveďami kajúcnikov, teraz vrcholí „tajným“ stretnutím v sídle SIS a hrozivým vánkom možnej spravodajskej vojny medzi policajtmi a tajnými službami.

Do deja, kde hlavní aktéri stretnutia sa snažia pred verejnosťou pôsobiť tak, že všetko majú pod kontrolou, však zasiahla opozícia. Nech sa o motiváciách a metódach predsedu opozičného Smeru-SD Roberta Fica hovorí čo chce, pomocou len dvoch procedurálnych návrhov dokázal odhaliť krehkosť Hegerovho vládnutia.

Samozrejme, návrh na predvolanie bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského pred parlamentné plénum bol len rozbuškou. Samotná myšlienka, že by do parlamentu prišiel rečniť priamo z kolúznej väzby bývalý šéf tajných služieb, pôsobí ako klebeta z krajiny tretieho sveta. Návrh ako z tropickej diktatúry podporili okrem opozície aj poslanci Sme rodina. Dokonca sa k ním pridala aj malá skupinka poslancov za OĽaNO.

Heger to nemá v rukách

Tento fakt má väčšiu výpovednú hodnotu ako tisíc slov. Od okamihu, keď za predvolanie V. Pčolinského k debate o podozreniach z ovplyvňovania vyšetrovaní zahlasovala parlamentná väčšina, je zrejmé, že niečo nie je v poriadku.

Uvedomuje si to aj premiér Eduard Heger. Svojou rozhorčenou tlačovkou však iba dokázal, že celú situáciu očividne nezvláda. Presviedčať občanov o tom, že schôdzka v sídle SIS bola vlastne vo verejnom záujme a občania môžu pokojne spávať, je obyčajnou lžou. Argument „lebo Fico“ už dávno nestačí na presvedčenie nespokojnej verejnosti.

Vrcholnou nekompetentnosťou vládnych činiteľov sme sa dostali do bodu, kde v ohrození nie je len ich vládnutie, ale celková integrita slovenskej štátnosti. Najbližšie dni tak môžu rozhodnúť o tom, v akej krajine budeme žiť.

Rozklad štátu

Udalosti posledných dní netreba brať na ľahkú váhu. Pokračujúce zatýkania v radoch polície, spochybňované výpovede kajúcnikov a podivné interakcie vlády s tajnými službami oprávnene vyvolávajú pocit nepokoja.

Údajné témy stretnutia najvyšších ústavných činiteľov spojené s marením vyšetrovania korupčných káuz v kombinácii s absurdným stíhaním bývalého šéfa NAKA Branislava Zuriana navodzujú pocit, že v pozadí Hegerovho vládnutia sa odohráva bezprecedentná spravodajská hra. Motivácie a ciele aktérov sú však verejnosti neznáme.

Môžeme len tušiť, že v hre je teraz už nielen osud nominantov bývalej vlády, mnohých funkcionárov SIS a NAKA, ale predovšetkým vlády Eduarda Hegera. Obsah a okolnosti stretnutia na Vajnorskej ulici tak dnes určujú hlavné témy politického diskurzu. Protikorupčný imidž vládnej koalície je v ohrození a s ním aj jej jediné spojivo.

Francúzskemu grófovi de Mirabeauovi sa pripisuje známy výrok: „Zatiaľ čo mnohé krajiny vlastnia armádu, pruská armáda vlastní štát.“ Slovenská verzia tohto výroku by mohla znieť nasledovne: „Zatiaľ čo mnohé krajiny vlastnia tajné služby, slovenské tajné služby vlastnia krajinu.“