Začiatkom mesiaca priniesli médiá správu o tom, že slovenské banky dosiahli v prvom polroku rekordný zisk. Najväčší od zavedenia eura. Keďže Slovensko čelí raketovému zadlžovaniu sa, ekonomika velí konsolidovať verejné financie. Teda šetriť. Blížia sa však voľby, čo však velí mnohým politikom sľubovať a rozdávať. Ako toto protirečenie vyriešiť?
Správa o rekordnom zisku bánk ponúkla politikom ľahké, rýchle a „bezbolestné“ riešenie – zatlačiť na banky, aby sa s populistami v politike podelili. Na moje prekvapenie zhodu v tom našli všetci traja favoriti volieb – Smer, Progresívne Slovensko (PS) aj Hlas. Smer ide na to priamo, navrhuje opätovne zaviesť bankový odvod. Hlas zase kulantnejšie, i keď menej uchopiteľne: hovorí, že je nevyhnutné a spoločensky zodpovedné, aby sa banky viac podieľali na príjmoch štátneho rozpočtu. Čiže hovorí v zásade to, čo Smer. No a PS chce vytvárať tlak na banky, aby zvýšili dnes veľmi nízke úroky na vklady a zrušili obskúrne poplatky. Tieto zámery vyplývajú z ankety, ktorú urobil Nový Čas s predstaviteľmi strán 2. augusta.
Myslím si, že riešiť problémy Slovenska a napĺňať predvolebné zámery rozhadzovaním verejných zdrojov útokom na banky by bolo reálnym začiatkom bankrotu slovenskej ekonomiky. Podobným tomu, akému sme čelili koncom 90. rokov po Mečiarových vládach, keď priemerné úrokové sadzby pri komerčných úveroch sa pohybovali na úrovni 25 percent a hlavným sloganom doby bolo volanie živnostníkov, malých a stredných podnikateľov a farmárov voči politikom: pomôž vybaviť úver! Aj za takýchto šialených podmienok.
Už sme zabudli, koľko úsilia a peňazí nás stála základná, zásadná a hlavná reforma, ktorá odvrátila bankrot a položila základ ďalších reforiem, ktoré urobili zo Slovenska ekonomického tigra Európy? Bola to reforma nášho finančného systému. Jednoduchým jazykom: totálne oddlženie bánk, ich reštrukturalizácia a následná privatizácia. Stálo nás to mnoho peňazí, ktoré sme hľadali a nachádzali v privatizácii energetických podnikov a iných štátnych firiem. Kritika tejto privatizácie sa stala hlavnou mantrou populistov, ktorí sa snažia za každú cenu negovať pozitívne výsledky dôsledných ekonomických reforiem z prelomu tisícročí. Pritom tí istí populisti ženú Slovensko do situácie, v ktorej sa chrbtica každej ekonomiky – bankový sektor – nalomí a ekonomika začne chorľavieť.
Efektívny nástroj riešenia súčasných problémov slovenskej ekonomiky, ale aj školstva, zdravotníctva a ďalších sektorov nespočíva v tom, že začneme deformovať to, čo funguje. Vytvárať zisk je povinnosť, ktorá bankám vyplýva zo zákona. Je normálne trestať inštitúcie za to, keď si plnia svoje povinnosti? Netreba hľadať riešenie inde?
Východisko ponúkajú iba reformy. Nové, ale rovnako zásadné hlboké štrukturálne reformy, ktoré podnietia zrýchlenie hospodárskeho rastu, inovácie, vznik nových, efektívnych odvetví. Zaráža ma, že potrebe reforiem sa unisono vyhýbajú všetky politické strany. Pritom je evidentné, že v ich naštartovaní spočíva kľúč k úspechu. To, že reformy sú červeným súknom pre populistov, chápem. Ale prečo sa reformám vyhýba aj Progresívne Slovensko? A strany od stredu napravo? Azda preto, že reformy bývajú spravidla – v prvých fázach pri ich prijímaní – bolestivé, alebo politicky zneužiteľné? Alebo chýba lídrom odvaha vidieť veci reálne, pravdivo?
Zásadnou výzvou pre lídrov nielen na Slovensku, ale v celej Európskej únii je naštartovať hospodársky rast, ktorý je v súčasnosti minimálny. Bez výraznejšieho hospodárskeho rastu nebude možné konsolidovať verejné financie, ani financovať zelené ciele, zlepšiť sociálne postavenie učiteľov či zdravotných sestier. Časť potrieb sa dá vykryť z európskych fondov, ale aj v tejto oblasti potrebuje Slovensko zásadné zmeny. Bez odvážnejších opatrení v daňovej oblasti, oblasti odvodov, ale aj vedy a výskumu sa stagnácii a úpadku nebude dať vyhnúť.
Keď strana Smer na svojich bilboardoch sľubuje stabilitu, poriadok a istoty, tak nevníma reálnu situáciu slovenského hospodárstva, ktoré potrebuje nové impulzy podnecujúce inovácie a implementáciu nových technológií, ktoré povedú k vyššej efektívnosti. Otázky Hlasu, ktorý sa pýta ľudí, či nechcú lacnejšie potraviny alebo energie, vyznievajú nielen infantilne, ale aj cynicky. Heslo Progresívneho Slovenska – „Dôstojnú budúcnosť pre všetkých“ – pripomína socializmus, nie potrebu reforiem. No a KDH nás presviedča, že si zaslúžime mať sa lepšie. To je niečo ako istoty.
Hlavnou mantrou kampane Billa Clintona vo voľbách v roku 1992, keď USA čelili recesii a úradujúci prezident George Bush starší budil dojem bezradnosti, sa stal slogan „It´s economy, stupid.“ Autor sloganu, poradca Billa Clintona James Carville presviedčal a napokon presvedčil celú Demokratickú stranu, aby sa nebála a sústredila sa na to kľúčové, čo Amerika potrebuje – na obnovu ekonomiky.
Nás dnešný slovenský imperatív by mohol znieť: „It´s reforms, stupid!“ Nie nesystémové opatrenia, ako sú bankové odvody, nie bezútešný tlak na banky, nie 500-eurovky, rozhadzovanie z fiatiek, ale odvážny, pravdivý a kompetentný prístup k reformám je skutočným východiskom z našich slovenských problémov.
- Mikuláš Dzurinda (68)
Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Bol jedným zo zakladajúcich členov KDH. Po vzniku koalície SDK sa stal jej predsedom a volebným lídrom. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil ako štvrtý predseda vlády Slovenska. V roku 2000 stál za vznikom novej strany SDKÚ. Vo vláde Ivety Radičovej pôsobil v rokoch 2010 až 2012 ako minister zahraničných vecí. V roku 2013 sa stal prezidentom think tanku Wilfrieda Martensa Centrum pre európske štúdie. Je to oficiálny think tank najväčšej strany Európskeho parlamentu Európskej ľudovej strany a desiaty najväčší think tank na svete. V roku 2023 založil novú stredopravú stranu Modrí - Európske Slovensko. Na ustanovujúcom kongrese ho zvolili za predsedu.
- Upozornenie
Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora
