Írsko a Apple oslavujú. Verdikt je prehrou Európskej komisie

Komisia – menovite jej členka Margrethe Vestagerová –neuspela so snahou uložiť Applu rekordnú sankciu, ktorú považovala za daňový nedoplatok.
Rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ je víťazstvom pre Apple, ale tiež pre Írsko. Prehrou je pre Brusel, resp. Európsku komisiu. Proti rozsudku sa síce môže odvolať na Súdnom dvore EÚ, najvyššej súdnej inštancii EÚ, a pravdepodobne tak urobí, ale výsledok prípadného ďalšieho súdneho procesu je značne neistý.

Tento verdikt oslabuje pozíciu Európskej komisie v ďalších podobných sporoch. Komisia podľa verdiktu Tribunálu nebola schopná doložiť, že írska vláda spoločnosť Apple zvýhodňovala. Takže podľa verdiktu nejde o nepovolenú štátnu pomoc.  

Apple v Írsku pôsobí od roku 1980, kedy Steve Jobs urobil zo „zeleného ostrova“ svoju prvú európsku základňu. Nasledovali ho ďalšie americké firmy. Zhruba sedem stoviek z nich tak dnes na ostrove zamestnáva okolo 150-tisíc ľudí, približne sedem percent tamojšej zamestnanej pracovnej sily.

Zamestnanosť je jedna vec, investície tá ďalšia. V uplynulých dvoch desaťročiach americké firmy – teda nielen Apple – v Írsku realizovali priame investície v objeme viac ako 300 miliárd dolárov. Írsko tak získalo viac priameho amerického kapitálu než Brazília, Rusko, Čína a India dohromady. Apple šiel príkladom.

Pohľad na tieto údaje naznačuje, prečo bola írska vláda v uplynulom takpovediac štvrťstoročí ochotná Applu na daniach prepáčiť – ako argumentuje Brusel – spomínaných 13 miliárd eur. V investíciách, zamestnanosti a v celkovej reputácii Írska medzi americkými korporáciami sa jej to mnohonásobne vracalo.

Aktivita zahraničných technologických korporácií – hoci často len jednorazová – stojí za ohromujúcim výkonom írskej ekonomiky v roku 2015, kedy vykázala rast prevyšujúci 26 percent a obsadila v tomto ukazovateli prvú priečku na svete.

Ak sa vrátime k „prípadu Apple“, Írsko získava pracovné miesta a investície, americká firma zasa platí skoro nulové dane zo svojich európskych aktivít. Práve takéto „dealy“ zásadne prispievajú k tomu, že je Apple za tohoročný druhý štvrťrok opäť najhodnotnejšou firmou na svete.

A teraz sa nenechajme pomýliť. Za vzostupom trhovej hodnoty spoločnosti Apple isto stojí samotná kvalita jej produktov na čele s iPhonmi, rovnako ako jej rozumný marketing. Za obľúbenosťou Írska v očiach amerických korporácií zasa flexibilita tamojšej pracovnej sily (Írsko v tomto ukazovateli obsadzuje prvé miesto na svete) a jej znalosť angličtiny. Zjavne vysoká previazanosť a vzájomná náklonnosť írskej vlády a lobistov amerických korporácií potom efekt týchto atribútov ďalej významne umocňuje.

Nejde, samozrejme, len o záležitosť Írska a Applu. Najmä po roku 2000 totiž za stále vyšší podiel celkového rastu trhového ohodnotenia amerických korporácií zodpovedá ich lobing a jeho prostredníctvom získaná kapacita presadzovať si regulácie, vrátane tých daňových, takpovediac „na mieru“.

Ide však o trend, ktorý je nastolený výrazne dlhšie, už takmer polstoročie. Po roku 1970 totiž dochádza k výraznému, približne pätinovému nárastu trhového ohodnotenia amerických korporácií v porovnaní s ich aktívami. Zisky amerických korporácií zasa vykazujú vzostup v porovnaní s ich tržbami. Najmä po roku 1980 dochádza k znateľnému nárastu hodnoty firiem v pomere k ich hmotným aktívam. 

Čo je príčinou nárastu Tobinovho Q? James Bessen z Bostonskej univerzity hľadá odpoveď vo svojej štúdii Accounting for Rising Corporate Profits: Intangibles or Regulatory Rents?. Čísla, ku ktorým dospieva, hovoria nasledovné. Kľúčovým zdrojom rastu ziskovosti korporácií, a teda aj ich trhového ohodnotenia (trhovú hodnotu možno chápať ako súčasnú hodnotu budúcich ziskov), je najmä po spomenutom roku 2000 lobistická aktivita korporácií a schopnosť formovať vo svoj prospech regulatívne prostredie.

Ekonómovia súhrnne hovoria o dobývaní renty. Rentou sa pritom rozumie zisk nad úrovňou takého zisku, ktorého by firma dosiahla za bežných trhových podmienok. Dobývanie renty demonštruje článok publikovaný v Harvard Business Review v roku 2016, v ktorom Bessen svoju spomenutú štúdiu populárne prezentuje. Z neho plynie, že lobing korporácií je vskutku významným – a stále významnejším – zdrojom rastu ich ziskovosti.

Dobývať rentu sa korporáciám čertovsky vypláca. Pokiaľ sa zameriame na dobývanie renty v oblasti daňovej, teda, presnejšie povedané, renty dobývanej prostredníctvom lobovania za privilegovaný prístup zo strany daňových úradov, platí nasledujúce. Navýšenie objemu výdavkov danej korporácie za lobing o jedno percento vedie k zníženiu efektívnej daňovej sadzby, ktorej korporácia čelí, o 0,5 až 1,6 percentného bodu (Richter a kol., 2008). Zvážme, že Apple za niekoľko z uplynulých rokov platil v Írsku zo svojich európskych aktivít naozaj takpovediac nulovú daň, keď konkrétne čelil sadzbe 0,0005 percenta.

Klasik teórie regulácie a neskoršie laureát Nobelovej ceny za ekonómiu George Stigler už v roku 1971 hlásal, že „regulácia je vytváraná a uplatňovaná primárne v prospech regulovaného odvetvia“. Inými slovami, regulácia vytvára podmienky pre dobývaní renty alebo túto rentu zvyšuje.

James Bessen Stiglerov záver potvrdzuje. Upozorňuje pritom, že dlhodobé dobývanie renty vedie k strate ekonomickej dynamiky (a k zvýšeniu nerovnosti), lebo firmy sa skôr ako na výskum a vývoj či rast produktivity zameriavajú na lobing, leštenie kľučiek v politickom zákulisí a ďalšie fakticky nie príliš produktívne aktivity.

Vo svetle vyššie uvedeného sa môže zdať, že záťah Európskej komisie proti Írsku, resp. firme Apple – hoci podľa dnešného verdiktu neúspešný – je z ekonomického hľadiska plne prínosný, pretože potiera dlhodobo a celospoločensky neefektívne dobývanie renty. Vari by to i mohla byť pravda, keby, samozrejme, Brusel samotný nebol semeniskom nespočetných regulácií, ktoré práve tak vytvárajú podmienky pre dobývanie renty. Európskej komisii teda ide fundamentálne zjavne o niečo iného než o potieranie dobývania renty. O čo, to už je otázka smerujúca nad rámec týchto riadkov.