Ťažko by ste našli ekonóma, ktorého by nezaujala tohtoročná Nobelova cena za ekonómiu. Získalo ju trio amerických ekonómov – profesori Daron Acemoglu a Simon Johnson z Massachussetského Technologického Inštitútu a James Robinson zo Chicagskej Univerzity. Títo špičkoví akademickí ekonómovia sa v svojom výskume za posledné najmenej tri dekády zamerali na hľadanie fundamentálnych príčin, prečo niektoré krajiny prosperujú, kým iným sa hospodársky darí menej.

Je len málo dôležitejších tém, ktorými sa vedci v oblasti spoločenských vied môžu zaoberať. Dobre fungujúce politické a ekonomické inštitúcie sú základom prosperity krajín - tak možno zjednodušene zhrnúť závery výskumu tohtoročných víťazov Nobelovej ceny.

Čo majú na mysli ekonómovia pod pojmom inštitúcie? Väčšina akademických ekonómov pod týmto termínom rozumie „ľuďmi  vymyslené obmedzenia, ktoré štrukturujú ľudské správanie“.  S touto definíciou prišiel iný držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu, už zosnulý profesor Douglas North.

Inými slovami ide o pravidlá hry v spoločnosti, zákony, regulácie, neformálne normy správania ale – voľnejšie a širšie - možno si pod nimi predstaviť aj úrady, súdy, či inú vládnu organizačnú infraštruktúru, ktorá vynucuje tieto pravidlá správania.

Hlavným príspevkom tohtoročných víťazov Nobelovej ceny je zistenie, že takzvané inkluzívne inštitúcie, ktoré vytvárajú motiváciu pracovať a investovať pre širšie vrstvy obyvateľstva, viac podporujú celkový ekonomický rast a skôr vedú k prosperite ako inštitúcie, ktoré sú sformované tak, aby z nich profitovala len úzka skupina.

Príkladom tých druhých inštitúcií, tzv. extraktívnych, môžu byť pravidlá hry v krajine, kde vládne úzka elita, klika, či mafia, a kde majetkové práva nie sú dobre zabezpečené. V takýchto krajinách sa investuje málo a kde je málo investícií, tam je nízky alebo žiadny ekonomický rast. Výsledkom je ekonomická mizéria. Budovanie inkluzívnych inštitúcií je nikdy-nekončiaca úloha pre väčšinu krajín sveta.

Aký je odkaz tohtoročnej Nobelovej ceny pre Slovensko ?

Je jar 1999 a slovenská ekonomika sa zmieta v akútnych problémoch. Dvojitý deficit (fiškálny a bežného účtu) zdedený od predchádzajúcej vlády, slovenská koruna pod tlakom kvôli makroekonomickým nerovnováham, zanedbaná reštrukturalizácia podnikového sektora, potreba ozdravenia bankového sektora, či nevyhnutnosť do-privatizácie veľkej časti slovenskej ekonomiky.

V hospodárstve prevláda oportunistické správanie pri podnikaní a vo verejnom sektore, korupcia, mafiánske praktiky, rent-seeking viac než úsilie zamerané na tvorbu hodnôt. To všetko prispieva k tomu, že krajina zaostáva za ostatnými krajinami strednej Európy. V diskusii o nastavení ekonomickej politiky následne, okrem iného, rezonuje potreba zásadných reforiem trh a zdravú ekonomiku podporujúcich inštitúcií.  Hovoril vtedy o nich najmä podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš.

V záujme moderného nastavenia hospodárskej politiky krajiny a hľadajúci aj medzinárodnú podporu reformného úsilia, ekonomický team podpredsedu vlády I. Mikloša ( ktorého členom bol aj autor tohto článku) zorganizoval telemost s intelektuálnym hlavným mestom tejto planéty, mestečkom Cambridge v štáte Massachussets, USA. Toto akademické miesto je domovom univerzít ako Harvard, či MIT ako aj mnohých výskumných inštitútov či výskumných firiem.

Na americkej strane sa telemostu vtedy zúčastnil aj profesor MIT Simon Johnson, tohtoročný víťaz Nobelovej ceny, ktorý v tom čase publikoval články o problémoch podnikového sektora vo východnej Európe. Hviezdni americkí ekonómovia podporili reformné úsilie na Slovensku a dali veľa cenných rad pre tvorbu hospodárskej politiky. Čo je mimoriadne dôležité, v telediskusii zaznela niekoľkokrát potreba doplniť makroekonomické reformy aj o reformy v oblasti mikroekonomickej adaptácie a inštitucionálneho prostredia. Zvyšok je história.

Slovensku sa v nultých rokoch tohto storočia podarilo spustiť reformy v mnohých oblastiach – kľúčovo aj v oblasti harmonizácie inštitúcií pri vstupnom procese do EÚ -  ktoré neskôr viedli až k dvojcifernému rastu slovenskej ekonomiky a lichotivej prezývke pre Slovensko „tatranský tiger“.  V tomto období slovenská ekonomika naštartovala mimoriadne rýchle tempo dobiehania západných krajín.

Tatranský tiger však v dvadsiatych rokoch tohto storočia už skôr len spí. Opäť sa intenzívne hovorí o potrebe naštartovať rýchlejší ekonomický rast aj prostredníctvom lepšieho mixu hospodárskej politiky. Kľúčovú rolu by mala hrať nielen kvalitná fiškálna konsolidácia, dobudovanie inovačného ekosystému a moderného systému vzdelávania, či dolaďovanie penzijného systému vzhľadom k nepriaznivej demografii. Zásadné zoštíhlenie štátu, digitalizácia a celkové skvalitnenie verejného sektora aj reformy v ďalších oblastiach spoločenskej a inštitucionálnej infraštruktúry by sa mali stať cieľom hospodárskej politiky krajiny. Potlačenie rôznych foriem korupcie, „papalášstva“, klientelizmu, oportunistického správania vo verejnom sektore, ale i pri podnikaní by tiež malo mať vysokú prioritu.

Ako naznačuje práca tohtoročných víťazov Nobelovej ceny za ekonómiu, budovanie inkluzívnych inštitúcií podporujúcich rast a prosperitu je nikdy nekončia úloha. Je to úloha nielen pre elity a tvorcov hospodárskej politiky, prispieť by mohol aj mimovládny sektor, či dobre fungujúce média. Efektívne budovanie prosperitu podporujúcich inštitúcií, ako aj moderný mix hospodárskej politiky, by tak s vysokou pravdepodobnosťou viedli k zrýchleniu tempa konvergencie slovenskej ekonomiky k štandardom vyspelých krajín. K tomu by pomohla aj kvalitná komplexná rastová stratégia pre slovenskú ekonomiku pre dlhší časový horizont, keďže by mohla byť vďaka tlaku odbornej verejnosti do určitej miery zaväzujúca pre vládne administratívy naprieč volebnými obdobiami.

Vladimír Zlacký

Je zakladatelom konzultacnej platformy Lookingeast.eu. Autor v minulosti pôsobil ako ekonóm v bankovom sektore a konzultačných firmách.