Niektoré komodity, služby či tovary počas pandémie covid-19 stúpli strmhlav nahor. Dnes si už len málokto spomenie na to, že rúška boli svojho času podpultovým tovarom, ktorého cena vzrástla o niekoľko desiatok až stoviek percent. Dnes stoja rúška len niekoľko centov, no už nikto ich dnes nerieši, keďže sa z nedostatkového tovaru stal tovar bežnej spotreby.

Ceny rúšok klesli, keďže sa znížil dopyt a zároveň sa výrobné kapacity nejedného podniku presunuli a firmy začali vyrábať rúška alebo sanitačné gély, ktoré rovnako počas pandémie skokovo vystrelili, no netrvalo dlho a ceny sa skrotili samé. Nebola potrebná žiadna daň alebo regulácia štátu, ktorá by túto situáciu riešila.

Isté je, že nejedného etatistu v parlamente svrbeli ruky a už pravdepodobne do počítača klepal novú legislatívu, ktorá by krátkodobo (rozumej navždy) zastropovala ceny rúšok alebo dezinfekčných gélov.

Dnes sa situácia opakuje, tentokrát sa regulácia vo forme dodatočného zdanenie netýka rúšok, ale rafinérie Slovnaft, ktorá má tiež „neprimerané zisky“. Kto určí, koľko je neprimeraný zisk, nevedno. Očakávať, že zdanením dospejeme k prosperite alebo k lepšej finančnej kondícií štátu, je naivné. O to však pri zdanení Slovnaftu vôbec nejde.

I náš sused zdanil materskú firmu Slovnaftu MOL, no neviedlo to k prosperite, ani k extra príjmom do štátnej kasy. Naopak, zdanenie spolu so smrteľným kokteilom v podobne zastropovania cien nafty a benzínu vyhnali maďarských motoristov na nákupy pohonných hmôt na Slovensko. Doba, kedy to fungovalo naopak, sa datuje ešte do minulého roku, no táto epizódka netrvala dlho.

Najskôr sme mohli tankovať v Maďarsku koľko sme chceli, následne bolo tankovanie dotovaných pohonných hmôt limitované na občanov Maďarska (čo je samo o sebe za hranou pravidiel spoločného európskeho trhu a princípu nediskriminácie). Neskôr už naši južní susedia mohli za dotovanú cenu tankovať len niekoľko litrov pohonných hmôt.

Nuž, nakoniec Orbán prišiel k rozumu a ceny pohonných hmôt zreálnil. Vo finále bol teda strop pre pohonné hmoty len divadlom pre voličov a predstieraním, že vláda pod vedením Orbána dokáže, ako sa za socializmu zvyklo vravieť, rozkázať vetru a riekam, v tomto prípade trhom s benzínom a naftou.

Inšpirovali sme sa však aj na Slovensku. Nám totiž nestačí v priamom prenose sledovať neúspešné experimenty u susedov. Popáliť sa musíme rovnako ako dieťa na vlastnej koži, no chybu pre istotu zopakujeme hneď niekoľkokrát za sebou.

Poslanci totiž odsúhlasili navýšenie zdanenia Slovnaftu z 55 na 70 percent. Toto skokové zdanenie má dokonca noblesný prívlastok a nenazývame ho daňou, ale solidárnym príspevkom. Trvať má jeden rok, no parafrázujúc Miltona Friedmana, nič nie je tak trvalé, ako dočasné zvýšenie daní. Očakávať, že zdanenie nedopadne na bežných spotrebiteľov, ktorí za pohonné látky zaplatia viac, dokáže azda len politik.

Nie je prekvapivé, že táto zmena parlamentom prešla na základe návrhu poslanca Petra Kremského, ktorý však len plní sny svojmu straníckemu lídrovi Igorovi Matovičovi. A niet sa čomu čudovať, sny predsedu treba plniť, keďže je to práve on, kto rozhoduje o tom, ktorý poslanec či poslankyňa budú na kandidátke a na ktorom mieste kandidátky tejto paródie na politickú stranu sa bude poslanec nachádzať.

Ak by Matovič vo svojom statuse napísal, že by bolo skvelé zvýšiť prídavky na deti o ďalších 100 eur, tak sa určite v poslaneckom klube OĽaNO nájde niekto, kto tento zákon predloží a následne si prejde politickými diskusiami, kde bude obhajovať neobhajiteľné a krvopotne sa bude pokúšať podložiť odôvodnenosť tohto návrhu pseudoracionálnymi argumentami.

Peniaze v štátnom rozpočte, ktoré chceme zo Slovnaftu vytiahnuť, majú totiž poslúžiť na finančné krytie návrhu, ktorý by sme ešte pred rokom či dvoma označili za nezmysel roka. Igor Matovič a jeho poslanci chcú totiž z týchto peňazí rozdávať po 500 eur každému voličovi, ktorý sa rozhodne stráviť približne päť minút svojho života odovzdaním hlasu v parlamentných voľbách. Expremiér a exminister dúfa, že z tejto dane vyžmýka pol miliardy eur.

Ak Igor Matovič hovorí, že 500 eur by dostal každý, kto sa volieb zúčastní, tak má síce pravdu, no nedodáva, že to bol práve on, ktorý uvalil na Slovnaft daň a tým získal peniaze na volebnú korupciu.

Jeho rétorika bude jasná a predvídateľná, „vďaka mne budete mať 500 eur, ktoré dostanete za voľby“. Už, samozrejme, nedodá, že rovnako zásluhou jeho a poslancov, budú ľudia platiť za benzín či naftu viac, ako by museli. No 500 eur v hrsti je pre ľudí lepších ako identická alebo ešte vyššia suma, ktorú budú takmer s istotou znášať v podobe zvýšených nákladov na pohonné látky.

Ešte pred niekoľkými týždňami autor článku nepredpokladal, že by sa mohlo 500 eur za voľby stať realitou. Autorovou chybou však bolo, že rátal aspoň so zvyškami racionality a fiškálnej zodpovednosti tohto parlamentu.

Festival populizmu sa tak možno ešte len začína, keďže sa končí platnosť koaličnej zmluvy, ktorá bola síce dlhodobo zlou a slabou slohovou prácou, no aspoň časť koalície sa ňou snažilo riadiť. Jedna z posledných, i keď len minimálnych zábran ďalšieho zadlžovania Slovenska padla a zdá sa, že Kartágo verejných financií môže byť zničené.