Ešte pred mesiacom, pri spustení nového bloku Mochoviec, médiá oslavovali myšlienku energetickej sebestačnosti Slovenska. Netrvalo dlho a energetická kríza ukázala, že z avizovanej sebestačnosti sa stala iba ilúzia.
Ako spomenul premiér Eduard Heger, Slovensko predalo väčšinu svojej elektrickej energie dopredu a do zahraničia za menej ako sto eur. Obchodníkom z Nemecka, Českej republiky, Maďarska a Švajčiarska. Teraz, keď slovenské subjekty chcú kupovať elektrinu, platia za ňu takmer 500 eur.
Slovenská elektrina je fuč. Ostalo po nej iba finančné manko vo výške 400 eur za megawatthodinu. Prepočítané na slovenskú potrebu, suma dosahuje jednociferné úrovne HDP. Až v septembri slovenskí politici s hrôzou zistili, že krajina napriek svojej energetickej „sebestačnosti“ nie je až tak sebestačná.
Zo Slovenska sa razom stal energetický žobrák.
Celý september vláda dookola používala jednu jedinú mantru: čakáme na riešenie krízy z Bruselu. Summit ministrov hospodárstva v piatok skončil a neblahé predtuchy sa naplnili. Cena zastropovania elektrickej energie je taká vysoká, že Slovensko z nej nezíska prakticky ani cent.
Situácia je zúfalá a tak vláda prichádza so zúfalými riešeniami. Najprv to bol Boris Kollár a neskôr Eduard Heger, ktorí agresívne presadzujú myšlienku znárodnenia elektrickej energie vyrobenej na Slovensku. Premiér tým spolu so slovami o „kolapse celej ekonomiky“ stratil zo dňa na deň rešpekt západnej Európy, ktorý si budoval dlhé mesiace.
Realita je taká, že Slovensko zlyhalo v manažmente svojej energetickej politiky a krajina za to bude musieť pykať. Snahou vlády je samozrejme svoju chybu hodiť na niekoho iného. Sú to zlí špekulanti – obchodníci z Nemecka a Švajčiarska, ktorí nás okradli o lacnú elektrinu. A tých treba masívne zdaniť na európskej úrovni a peniaze poslať na Slovensko.
Ak to Brusel a Berlín nespravia, tak im elektrinu jednoducho zoberieme, hrozí Bratislava. V skutočnosti to však také jednoduché nebude. A dobre to vie aj premiér, aj minister hospodárstva. A preto prichádzajú ďalšie zúfalé kroky. Ako napríklad snaha o zastropovanie cien plynu. Pri nedostatku komodity nie je ale zastropovanie cien ničím iným ako vytvorením prídelového systému. Z ekonomického pohľadu neexistuje horšie riešenie.
Posledným zúfalým krokom je snaha získať prostriedky z eurofondov, ktoré aj tak Slovensko nedokáže zmysluplne využiť. Kým počas covidovej krízy sa Mirri hrdilo, že žiadne eurofondy nám neprepadnú, zdá sa, že situácia sa zmenila. A tak sa vláda snaží Brusel presvedčiť, aby tieto peniaze uvoľnil. Či kvôli Slovensku takýto krok spraví, je viac než otázne.
Ekonomickí populisti zarúbali vysoko. Slovenské elektrárne môžu kvôli ich politike zbankrotovať
Ak sa má však slovenská energetická situácia stabilizovať a priemysel – kľúčová zložka slovenskej ekonomiky – nemá dramaticky utrpieť, je potreba, aby si Hegerova vláda dokázala v Bruseli vyprosíkať využitie eurofondov na tieto účely. Je bez debaty, že tieto peniaze by sa dali využiť násobne efektívnejšie na podporu slovenského priemyslu.
Ak to z nejakého dôvodu nebude možné, a Brusel nevyjde slovenskej vláde nijako v ústrety, je potrebné, aby krajina začala voči Európskej komisii presadzovať omnoho asertívnejšiu politiku. A začala sa spoliehať viac sama na seba. To ale bude bolestný proces.
Slovensko, pokiaľ nemá ekonomicky upadnúť, bude musieť prijať na svoje plecia náklady za energetickú krízu. A tie nebudú nižšie ako náklady na covid. Ide o miliardy eur. Krátkodobý rast vládneho dlhu by sa preto stal nevyhnutným riešením. V súčasných časoch finančnej krízy ide však o extrémne komplikovaný krok.
Ak minister financií nevytvorí pre najbližšie roky dôveryhodný rozpočet, môže krajinu postihnúť rovnaký osud ako na konci septembra Spojené kráľovstvo, či v roku 2011 Taliansko. Slovensko potrebuje dlhodobý a dôveryhodný plán znižovania neefektívnych a nadmerných výdavkov na verejnú správu a sociálne zabezpečenie. Dlhodobý uveriteľný rozpočet a reforma verejnej správy sú k tomu nutnou podmienkou.
No krajina sa musí tiež vyrovnať s nekvalitným energetickým manažmentom. A v najväčších energetických firmách ovládaných štátom spraviť radikálne zmeny. Ale určite nie na spôsob znárodnenia, to by bolo neefektívne a drahé riešenie. Skôr by išlo o vytvorenie nových partnerstiev s firmami, ktoré majú v oblasti energetiky skutočnú a overenú expertízu.
A tiež sa postarať o to, aby sa na domácom energetickom trhu vytvorila väčšia konkurencia. Iba diverzifikácia produkcie a riadenia kľúčových slovenských firiem dokáže krajine poskytnúť väčšiu bezpečnosť. Ak štát chce niekomu cenu garantovať, môže. Je predsa akcionárom a môže spraviť dohody, kedy bude odkupovať elektrinu za dopredu stanovené ceny, ako to majú napríklad Francúzi.
A to najdôležitejšie – musí prestať s dosadzovaním politických nominantov do štátnych firiem. Zástupcovia štátu v predstavenstvách a dozorných radách musia byť odborníci, ktorí dokážu strážiť štátne aktíva. Tí existujúci v tom zlyhali. Je otázne, čo robili viac, ako poberali tantiémy. Na všetky takéto pozície sa musia realizovať transparentné výberové konania, pričom vplyv politikov na ne musí byť minimálny.
Ide o komplexné zmeny vyžadujúce si konštruktívny prístup. Aká je však šanca, že to zvládne vláda, ktorá krajinu do tohto problému dostala?
