Ficov nápad presmerovať súkromné úspory vláde má päť významných rizík

Premiér Robert Fico sa lačne poobzeral po súkromných úsporách a prirodzene tak vzbudil rozruch. Na kontrolnom dni na Ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie povedal, že sa zamýšľa nad tým, ako využiť vklady v bankách a úspory v druhom pilieri. „To sú peniaze, ktoré zväčša končia v USA, ale my ich potrebujeme tu doma,“ zdôraznil. Zdanlivo to dáva zmysel, kým si neuvedomíme, že je to hrubé popretie voľného trhu. Ako keby vláda povedala, ľudia si kupujú exotické ovocie a my potrebujeme predať zemiaky.

Alebo povedané inak, aby to lepšie pochopili aj politici. Prípadná snaha nárokovať si tieto peniaze je podobná, ako keby voliči od ministrov žiadali, že svoje peniaze nemajú mať v bankách či zainvestované v zahraničí, ale musia ich povinne požičiavať Slovákom na bývanie napríklad za 2,5 percenta, lebo v bankách pýtajú až päť percent a my „potrebujeme lacnejšie zdroje.“

Prvý krok k znárodneniu

Prípadné využívanie súkromných zdrojov sporiteľov prináša významné riziká. Prvým je nižšie zhodnotenie úspor, štátne dlhopisy totiž zarábajú menej ako akciové trhy. Je málo pravdepodobné, že štát by platil DSS-kám za požičanie peňazí klientov viac ako zahraničným investorom. Penzijné úspory by tak dostali podobnú ranu, ako bolo svojho času povinné presúvanie do dlhopisových fondov.

Ak by štát siahol na bankové vklady, pre tento typ depozít by mohlo byť zhodnotenie zaujímavé, no štát by vzal zdroje, ktoré dnes slúžia na financovanie domácností a firiem. Verejnými investíciami by kanibalizoval súkromné investície a spotrebu.

Vážnym problémom je aj efektívnosť využitia takýchto zdrojov. Transparentnosť verejných obstarávaní nie je silnou stránkou slovenských vlád. V prípade eurofondov sa Brusel zaujíma o kontrolu a vyšetrovanie prípadných prehreškov. Ak by však vláda získala zdroje priamo od Slovákov, tlak na kontrolu by bol nižší.

Ďalším z rizík je právna ochrana. Zahraniční investori sú chránení medzinárodnými pravidlami. V prípade domácich slovenských (nedobrovoľných) investorov by mohla vláda nastaviť legislatívu tak, aby viac vyhovovala dlžníkovi (teda štátu) než veriteľovi-občanovi. S najväčšou pravdepodobnosťou by boli Slováci nezabezpečenými veriteľmi, ktorí by boli uspokojení až po zahraničných investoroch. Ak by totiž zahraniční investori neboli chránení, Slovensku by nepožičali. Ich totiž vláda rožkom či trinástym dôchodkom neopije.

Nehovoriac o tom, že úspory v druhom pilieri by boli vystavené rovnakému riziku ako prvý priebežný pilier. Ak by štát nevedel splácať svoje záväzky, oba piliere by musel osekať. Cieľom druhého piliera pritom bolo diverzifikovať riziko. Tiež by mohli politici po čase vyhlásiť, že aj tak sú peniaze požičané štátu a dáva zmysel druhý pilier rovno znárodniť.