Pozornosť médií sa po celom svete momentálne zameriava na boj o Biely dom. Nový americký prezident určí, do akej miery krajina zrýchli alebo spomalí protekcionistické tendencie. Podobným smerom, aj keď ticho a nevedomky, kráča Európska únia.
Na rozdiel od jasnej hospodárskej politiky americkej administratívy, hospodárskej politike Bruselu chýba vízia, stratégia aj implementačná schopnosť. Európski technokrati, aj keď dokážu zadefinovať, čo chcú, majú problém dosiahnuť stanovené ciele. Lisabonská aj Zelená dohoda sú toho príkladom.
V konečnom dôsledku tak v Únii funguje iba jedna politika – presadzovanie toho, čo politici nechcú. Zákazy, pokuty a nariadenia na pravidelnej báze ovplyvňujú vnútornú aj vonkajšiu ekonomiku EÚ.
Najnovším príkladom je Microsoft a najväčší IT výpadok v histórii z piatka minulého týždňa. Americký gigant zaň obvinil Európsku komisiu, ktorá mu na základe monopolného postavenia prikázala, aby umožnil
prístup k jadru Windowsu aj konkurencii. Tá však zlyhala a Microsoft utrpel stratu dôveryhodnosti.
Aby sa nestalo niečo podobné, ďalší americký gigant Apple sa rozhodol, že novú službu umelej inteligencie v Európskej únii ani nespustí. Kým vo svete bude vďaka novým aplikáciám AI rásť produktivita, Európa si bude mädliť ruky, ako s technologickými monopolmi vybabrala.
Nie je firma z veľkej sedmičky amerických technologických firiem, s ktorou by Európska komisia nemala spor. V právnom prostredí, ktoré nastavuje, je takmer isté, že ak budú môcť, technologické giganty sa jej vyhnú.
Domáce technologické firmy na tom nebudú lepšie. Okrem tradičných problémov s nedostatkom kapitálu, fragmentovaným trhom, malým počtom kvalifikovaných expertov a vysokými nákladmi budú len sotva globálne konkurencieschopné.
Aj preto je kapitalizácia európskych technologických firiem rádovo nižšia ako v prípade amerických spoločností. Žiadne dotácie ani politiky Bruselu či národných vlád na tom nič nezmenia.
Podobná situácia sa črtá aj v priemysle. Zavedenie Zelenej dohody a prísnych emisných cieľov bez jasnej stratégie, ako naložiť s európskym priemyslom, nedáva veľkú perspektívu jeho budúcej prosperity. Vysoké a volatilné ceny energie, čoraz drahšia pracovná sila a pokles odbytu na najväčších exportných trhoch naznačujú problematickosť situácie.
Kým Brusel chce na domácom trhu chrániť vlastné firmy zavedením uhlíkových ciel, ich potenciálny export nebude chrániť nič. Bude jednoducho drahší a nekonkurencieschopný. Priemyslu neostane nič iné, ako odísť a stavať nové fabriky mimo územia Únie. Záujemcov o nové investície bude veľa.
Európanom neostane nič iné, ako robiť v službách a predávať Európu ako turistický raj. Má to však jeden háčik – mnohí Európania majú turistov plné zuby. Paradoxne momentálne najviac Španieli, ktorí závisia od cestovného ruchu viac ako ktorákoľvek iná európska krajina.
V utorok Financial Times prišiel s článkom opisujúcim rastúcu hostilitu Španielov k zahraničným turistom. Minulý týždeň obleteli svet fotky trojtisícového davu, ktorý chodil po Barcelone a striekal vodnými pištoľami na zahraničných turistov.
Podobné akcie sa udiali v mnohých španielskych mestách a destináciách. Domáci sa sťažujú na preplnené dopravné prostriedky, hluk a najmä rastúce ceny nehnuteľností. Desaťtisícové protesty na Malorke alebo Kanárskych ostrovoch hovoria za všetko.
Barcelona sa v reakcii rozhodla, že zakáže prenájom nehnuteľností cez Airbnb, podobne ako Lisabon. A tým sa obmedzenia v neprospech turistov len začínajú. Najväčším paradoxom je, že v turizme sú zamestnaní najmenej kvalifikovaní pracovníci. Keď zamestnanie stratia, nezamestnanosť, ktorá je v južnej Európe stále nadpriemerne vysoká, ešte viac stúpne.
Štátu neostane nič iné, ako platiť vyššie sociálne dávky a ďalej sa zadlžovať. Nespokojnosť ľudí, ktorá je už teraz vysoká, bude rásť. Pri nezmenenej bruselskej agende je o päť rokov isté, že nastanú ďalšie veľké politické turbulencie.
Európski ani národní politici nemajú žiadnu stratégiu, ako sa so situáciou vyrovnať. A tak sa zdá, že sa s ňou bude musieť kontinent vyrovnať sám.
