„Pevne verím, že Jesus (čítajte ako: džízs) to má vypočítané, a že ho to (obvineného R.F) počká, ” aj takto by mohol znieť symbolický nápis na náhrobnom kameni vlády, ktorá sa posledné dva roky snaží zúfalo presvedčiť verejnosť, že je schopná vládnuť. Zatiaľ neúspešne.
Slová ministra financií a suverénne najnepopulárnejšieho slovenského politika súčasnosti v reakcií na nevydanie lídra Smeru-SD Roberta Fica neboli len o biblickom motíve zločinu a trestu. Na tlačovej konferencií pouličného hnutia bol prítomný smiech, hnev, frustrácia, ale aj nečakaná návšteva v podobe pokrikujúcej poslankyne J. B. Cigánikovej (SaS).
Stredajšie popoludnie sa totiž nieslo v atmosfére grotesky. Na jednej strane sme boli svedkami stopercentnej (!) poslaneckej účasti len na to, aby vládna koalícia dvoma hlasmi prehrala kľúčové hlasovanie.
V istom protiklade k závažnosti situácie pôsobila reakcia OĽaNO. Samozvané protikorupčné hnutie sa síce rozhodlo pre rýchlu rozlúčku s Romanou Tabak a Katarínou Hatrákovou, zdržanlivejšie však pristúpilo k prístupu hnutia Sme rodina. Z reakcie Igora Matoviča sme sa vlastne dozvedeli, že predsedu parlamentu má celkom rád a jeho poslanecký klub funguje na princípe: „prichádzate s vlastným názorom a odchádzate s Borisovým”.
Ukázalo sa, že čiernobiele vnímanie sveta založené na rozdeľovaní medzi starých a nových, ľavých a pravých, skorumpovaných a reformných sa začína vytrácať. Na jeho miesto sa rýchlym krokom usadzuje cynický kalkul, ktorý so sebou prináša vánok predvolebnej kampane.
Moc je na prvom mieste
Koaličníci vo svojich vyhláseniach jednoznačne tvrdili, že majú ďalej záujem o spoločné vládnutie. Staré rany sa však otvorili a záujem o ich hojenie nebude zrejme príliš veľký. Sulíkoví liberáli rinčia zbraňami na všetky svetové strany, Igor Matovič obviňuje SaS zo sprisahania s Hlasom-SD a Progresívnym Slovenskom a Boris Kollár si náramne užíva pozíciu drahej nevesty.
Samozrejme, všetko sa odohráva v mene tzv. „očisty”, boja za spravodlivosť, nevyhnutných reforiem a správneho geopolitického kompasu. Nedokážu síce nájsť 76 mandátov na vydanie svojho hlavného politického oponenta, ale rozhodne majú dostatok vôle na to, aby vyviedli Slovensko zo stavu permanentnej ekonomicko-spoločensko-politickej krízy.
Rozdielne ponímanie stredajších udalosti poslancami SaS (výsledok hlasovania je rovnoznačný s národnou katastrofou) a lídrom OĽaNO (ide len o jednu prehratú bitku) v podstate nemení ponaučenie pre slovenského voliča.
Národná rada má bližšie k bazáru ako k zákonodarnému zhromaždeniu. Istú výčitku je taktiež potrebné adresovať tým istým elitám, ktoré pohoršenie reagujú na výsledky parlamentného hlasovania, no predtým z vlastnej vôle poskytli koalícii auru morálne korektného predsavzatia.
Fico na bielom koni
Vláda pod taktovkou Eduarda Hegera sa pravdepodobne nerozpadne. Nebude to však efektom veľkorysosti Borisa Kollára, Richarda Sulíka alebo Igora Matoviča. Skôr to bude snahou udržať sa pri moci za každú cenu.
Máloktorý politik by sa totiž dobrovoľne vzdal zlatej bane v podobe prostriedkov z plánu obnovy. V hre sú miliardy eur na kľúčové reformy a investície.
Najbližšie dni nás však môžu prekvapiť a to, čo bolo povedané v stredu, nemusí platiť budúci týždeň. Koalícia sa nachádza v stave imidžovej krízy, ktorá ohrozuje preferencie všetkých zúčastnených. Otázkou je, či sa nájde dostatok vôle sanovať kabinet Eduarda Hegera.
Jedno je však isté. Robert Fico má dôvod k radosti. Úlohu „utlačaného” lídra opozície zatiaľ zvláda bravúrne (s výnimkou prvomájového incidentu) a jeho herecký výkon v kombinácii s parlamentným taktizovaním naznačuje, že ešte nie sme svedkami jeho definitívneho pádu. V stredu totiž postavil koalíciu pred náročnú dilemu. Buď sa rozpadne, alebo ukáže svetu, že stratila svoju tvár.
Ďalšie dôležité správy
