Študentská esej | Bermudy, Jersey a Holandsko

Týždenník TREND s portálom TREND.sk každoročne v máji vypisuje esejistickú súťaž pre stredoškolákov. Vyhodnocuje ju v júli a vybrané práce následne ponúkne aj svojím čitateľom. Uvádzame prvú z nich.

*

Príbeh, ktorým zvieratá v čínskom kalendári získali svoje poradie, je všeobecne známy. Nebeský cisár vyhlásil veľké preteky zvierat. Keď začali, potkan sa skryl do ucha volovi, ktorý bol najrýchlejší. Pár stôp od konca však potkan vyskočil von, a cez víťaznú čiaru preletel pred volom. A preto je potkan prvý a vôl druhý.

Keď sa pýtame, kto vrhne najdlhší tieň na modernú dobu, nestačí zistiť, kto je vôl. Treba sa pozrieť bližšie a zistiť, kto mu trčí z ucha. Otázkou nie je, kto vie najhlasnejšie kričať, ale koho rytmus doba naozaj odráža. Nie to, kto najviac sľubuje a vyrába, ale koho finančné inštitúcie rozhodujú o trendoch.

Navôkol sa ozývajú útoky na úlohu dolára ako rezervnej meny, na petrodolár. Ekonomiky, ktoré majú pred sebou najväčší rast, otvorene spochybňujú monopolárne status quo – India, Mexiko a Nigéria si hľadajú vlastnú cestu, hovorí tak Obrador i Módí.

Po štyroch rokoch izolacionizmu sa Amerika pokúša prinavrátiť k niekdajšej dominancii svetového ekonomického a politického priestoru. Nachádza však svetový trh, ktorý sa za päť rokov posunul. Čína a EÚ spečatili svoju novú dohodu o spolupráci len dni pred Bidenovým nástupom do funkcie. Signál je jasný: toto nie je prelom storočia.

Slovo, ktoré sa ozýva už nielen na Konfuciovych inštitútoch, ale aj v rokovacích sálach mimoatlantického priestoru, je multipolarizmus. Je dôležité si naň zvyknúť, pretože vyjadruje zmenu globálneho rytmu.

Pýtame sa, kto prevezme žezlo od vyčerpanej Ameriky, kto vstúpi do topánok svetového policajta, sudcu a bankára. To je však nesprávna otázka. Tie topánky pred pádom Sovietskeho zväzu neexistovali a nemôžeme brať ako samozrejmosť, že ich veľkosť bude vyhovovať hocikomu, aj ak si ich strýko Sam vyzuje.

Multipolarizmus a mäkká moc, v tomto znamení zvíťazíš. Kto zvíťazí? Najmäkšia moc je taká, ktorú si človek často ani nevšimne, a je na svete zopár štátov, ktoré by sme si mali začať všímať.

Daňové raje na zemi

Podľa odhadov ekonómov sa v daňových rajoch od Jersey, po Cyprus, Bermudy a Hongkong, nachádza niečo medzi 7 až 10 biliónov amerických dolárov, alebo približne desať percent svetového bohatstva.

Väčšina ľudí dnes o existencii daňových rajov vie. Vedia minimálne, že niečo také ako daňový raj existuje, že je to zlé, a že je tam pravdepodobne pláž a teplučko. Napriek tomu, že sa tento koncept rýchlo udomácnil medzi pop-ekonomickými poznatkami, však moderné daňové raje predstavujú relatívne nový ekonomický fenomén.

Pravda, najstaršie daňové raje sú tu už nejaké storočie. Autonómne britské ostrovy Man a Jersey, ako aj malebné Švajčiarsko začali svoju ekonomickú suverenitu kloniť týmto smerom už koncom devätnásteho storočia. Zistili totiž, že na pritiahnutie medzinárodného kapitálu stačí sľúbiť, že ho postrážite, nezjete a preperiete. V tomto bode však išlo skôr o príležitosť skryť si svoj osobný majetok pred silnými aparátmi štátnej moci tej protekcionistickej doby.

Skutočné daňové raje ako ich poznáme vidno v histórii až od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy si totiž novo osamostatnené územia, najmä plážové ekonomiky od Stredomoria po Karibik, uvedomili, že export kokosových orechov a cukrovej trstiny nepredstavuje základný kameň hojnosti. A tak začali exportovať jedinú vec, ktorej sa darí aj v bielom piesku; finančné služby.

Mimochodom, ani toto nové obdobie offshore podnikania, prania peňazí kolumbijských kartelov a amerických boháčov nie je zodpovedné za priemysel slnka, mora a nulapercentných daní, ako ho poznáme dnes. Ten má pôvod v nedávnej histórii, totiž vo Veľkej recesii. Ekonomický meltdown západného sveta vtedy spôsobil rekordný odlev kapitálu, ktorý si za cieľ vybral práve bezpečie daňových rajov.

Kde je lepšie než v raji?

Správanie týchto krajín bezpochyby nie je motivované hlúposťou. Práve naopak, cynické finančníctvo predstavuje asi najbezpečnejšiu a najmenej zdrojovo náročnú stratégiu pre rozvoj ekonomiky. Možno aj preto sa za daňové raje považuje až pätnásť percent všetkých štátov.

Stratégia je nielen populárna, ale aj úspešná. Pokiaľ si odmyslíme exportérov ropy, daňové raje okupujú 10 až 15 najvyšších priečok v rebríčku HDP na hlavu. Chybne si ich často predstavujeme ako banánové konštitučné monarchie, avšak medzi občanov daňových rajov musíme počítať Luxemburčanov, Švajčiarov, Cyperčanov, Malťanov, Holanďanov, obyvateľov Hongkongu, ostrovov v Lamanšskom prielive, Singapuru a milióny ďalších. Vďaka zázraku lacných finančných služieb si tieto krajiny, ktoré často nič konkrétne nevyrábajú, užívajú rekordné príjmy a kvalitu života.

Dobre, ale to, že sa niekde dobre žije, ešte predsa neznamená, že je to veľmoc. Ani pokiaľ sa pozrieme na číslo, podľa ktorého daňové raje predstavujú celosvetový daňový výpadok vo výške presahujúcej pol bilióna dolárov, t. j. jedného celého rozpočtu ozbrojených síl Spojených štátov, neznie ako presvedčivý argument, že sa tieto miesta dajú považovať za moc samu osebe.

Bambusové žezlo a kokosové jablko

Prečo teda možno hovoriť o mäkkej moci daňových rajov? Pretože sa píše rok 2021 a kapitál je nadnárodný. IPhone sa nadizajnuje v Kalifornii, vyrobí v Číne a predá v Južnej Afrike. Firma Apple podľa papierov sídli na ostrove Jersey, to ale teraz nechajme tak.

Firmy, ktoré sa môžu sťahovať, ktoré v mnohých prípadoch ani nemajú jednu krajinu, ktorá by ich definovala alebo pútala. Fondy a účty ľudí, ktorí nosia v kabelke šesť pasov len pre istotu.

V tomto svete je prakticky nemožné, aby jeden štát trhy ovládal v tradičnom zmysle. Tvrdá moc, zásahy, to všetko je buď nemožné, alebo len s absolútne katastrofálnymi následkami. Nepýtajme sa teda, kto vie robiť najväčšie ramená, resp. kto vie vychovať najviac inovátorov alebo vyrobiť najviac čipov. Inovátori odletia do Kalifornie, čipy budú naďalej vyrábať Číňania. A keď nie oni, tak Indovia.

Pokračujúca existencia afrického kontinentu je asi najpresvedčivejším dôkazom, že prístup k zdrojom vám sám o sebe negarantuje nič, pokiaľ ste pod kontrolou cudzieho kapitálu.

V 21. storočí je cudzí všetok kapitál. Z finančného hľadiska je Goldman Sachs cudzí Amerike a Penta Slovensku. Otázkou sa teda stáva, kto má reálny vplyv na správanie korporácií, ktoré dávajú dych ekonomike.

Odpoveď? Sama existencia daňových rajov prekrúca svetové finančné podmienky, oslobodzuje firmy od reštrikcií a kontroly domovských krajín a razantne ovplyvňuje ekonomické dianie celého sveta. A to všetko dokážu bez implementácie jedinej aktívnej politiky.

Vôl na cornwallskej pláži

Tak práve máme rok vola (rok potkana sa skončil v januári). Bez hlbšieho zamyslenia by si človek mohol pomyslieť, že v súlade s metaforou sa nám skončila doba potkana – prefíkaného, úžitkového oportunistu, ktorý si prvé miesto zaručí jazdou na chrbte väčších hráčov, a začala sa doba vola – ktorý išiel na férovku a prvé miesto si zaslúžil, teda na tzv. skutočné ekonomiky.

Taký dojem nebudí len zmena roka v čínskom kalendári, ale aj napríklad júnový summit G7 v Carbis Bay. Na biely piesok Cornwallu si americký prezident Joe Biden priniesol podklady svojho ambiciózneho plánu zdecimovať daňové raje. Plán by vari mohol vyjsť z pera samého markíza z Tallyerandu: všetky krajiny sveta sľúbia, že zavedú minimálnu pätnásťpercentnú daň pre korporácie.

Zástupcovia Európskej únie, ktorý sa na samite zúčastnili, nedopustili stratu tváre a vyjadrili podporu pre veľký plán. Má to však jeden problém. Alebo dvanásť. Sú ním všetky krajiny EÚ, ktoré z nejednotných daní profitujú. Medzi nimi Írsko, Estónsko, Malta a ďalšie, ktoré už predminulý rok zablokovali pokus zaviesť pravidlá pre zvýšenie daňovej transparentnosti v EÚ.

Mnohé z týchto krajín už vyjadrili odmietnutie aj nového sľubu. Prosto a jednoducho: daňové raje majú pri diplomatických stoloch rovnako hlasov ako všetci ostatní, a je nepredstaviteľné, že by sa nechali finančne vykastrovať, bez ohľadu na dobré úmysly.

Cisár neplatí dane

Už ste počuli, že by si nejaký biznismen vybavoval čínske občianstvo? Alebo mexické? Aj americké je relatívne vzácne. Naopak, občanom nejakého ostrovu v Karibiku je dnes kdekto. Právnickým občanom nejakého ostrova v Karibiku je väčšina firiem, ktorých trh presiahol pár stoviek spotrebiteľov.

Znamená to, že ten ostrov dokáže diktovať podmienky svetového obchodu? Nie. Neznamená to ani, že budeme všetci chodiť bozkávať nohy bermudskému premiérovi. Bozkávanie nôh a diktovanie, to sú koncepty z minulých storočí. Dnes stačí existovať, a bilióny sa dajú do pohybu.

Kapitál neplatí dane a v nejakej blízkej budúcnosti to ani neplánuje začať. Existencia nadnárodného kapitálu, ktorý je buď nad zákonom, alebo aspoň vedľa, ale rozhodne nie pod ním, je podmienená existenciou daňových rajov. Dokým existujú – a veru to bude dlho – budú definovať rámec súčasnej svetovej ekonomiky.

Veľmoc, to je ten, kto udáva rytmus, nie ten, čo najviac kričí. Zväčša, aj nechcene, budete nakoniec kričať do rytmu. Čína a USA, to sú voly, ale Jersey je potkan, a potkan finišuje prvý.

Jakub Andrej Filčák

LEAF Academy Bratislava